Lenže je tu iný problém. Mám vo svojom úžasnom novom hudobnom prehrávači 8GB priestoru, ktorý by som rád zaplnil nejakou počúvateľnou hudbou. Lenže všetky staré dobré veci už mám opočúvané a nedokážem nájsť nič nové, čo by ma zaujalo.

Včera som strávil pol dňa zúfalým hľadaním. Od mainstreamu až po undergroundové výstrednosti. Bezvýsledne. Mám pocit, že súčasná hudba je mŕtva. Nudná, monotónna, bez nápadu a energie.

Zatiaľ ma pri živote drží Venetian Snares – Rossz Csillag Alatt Született. Ale kto vie na ako dlho?

Čo dobrého by ste mi teda doporučili? Nezáleží mi na žánri či interprétovi. Podmienkou je, aby v tom bola aspoň špetka skutočnej energie, aby to malo aspoň nejaký nápad a hlavne aby to nebolo nejaké monotónne šubyduby-umcarará u ktorého zaspím počas chôdze.

Vopred ďakujem.

autor: fczbkk

Som s ním maximálne spokojný. Vydrží hrať nekonečne dlho, dá sa krásne ovládať hmatom, pripája sa štandardným USB káblom a v počítači sa správa ako flashka. Čo je presne to, čo od hudobného prehrávača očakávam a vyžadujem.

Žiaľ, je už starý. Denno-denné používanie sa na ňom začína prejavovať, niekoľko pádov zo schodov mu iste tiež nepomohlo. Síce ešte bez problémov hrá a funguje, ale začínam sa k nemu správať ako k dôchodcovi.

Obzerám sa teda po niečom novom. Mám však taký nepríjemný pocit, že to čo je k dispozícii na súčasnom trhu by pre mňa osobne bol skôr downgrade. Skúsim vám teda popísať svoje požiadavky a očakávania, snáď mi doporučíte niečo použiteľné.

Baterka a výdrž

Je mi jasné, že v súčasnej dobe už nezoženiem prehrávač na tužkovú baterku. Bolo by to však skvelé, v praxi sa mi to ohromne vyplatilo. Kľudne som mohol odísť na dovolenku bez toho aby som so sebou ťahal kdejaké káble a nabíjačky. Tužková baterka je lacná a univerzálna, majú ju všade.

Rozhodne sa však nemienim vzdať doby prehrávania. Môj staručký Mpio FG100 na jednu baterku kľudne hrá vyše 40 hodín, takže aj keď sa mi stane že ho niekedy zabudnem vypnúť a nechám ho celú noc hrať do prázdna, môžem si ho ráno strčiť do vrecka a kľudne vyraziť do práce.

Tlačítka

Prehrávač mojich snov patrí do vrecka. Nie na krk, ani na rameno, ani na žiadne iné viditeľné miesto. Patrí do vrecka a tam by podľa možnosti mal ostať väčšinu času. V ideálnom prípade by z vrecka mal byť vytiahnutý iba kvôli nahrávaniu novej hudby a nabíjaniu.

Potrebujem teda niečo, čo má normálne, nahmatateľné a aj poslepiačky stláčateľné tlačítka pre základné akcie ako Play/Pause, Next, Previous.

Tento bod zjavne výrazne diskriminuje veľkú časť moderných prehrávačov s dotykovými obrazovkami a šmýkacími ovládacími prvkami.

Pripojenie k počítaču

Na prenos hudby (alebo nabíjanie) by sa mal používať najštandardnejší možný kábel. V ideálnom prípade USB (mini). Žiadne špeciálne docky, kolísky alebo neštandardné konektory nechcem. Mám ich už doma plnú krabicu a už sa mi ich vážne nechce zakaždým hľadať a rozmotávať.

Po pripojení k počítaču by sa prehrávač mal správať ako flashkový disk. Vo svojej hudobnej zbierke mám poriadok, mám ju rozdelenú po adresároch a orientujem sa v nich. Rád si hudbu kopírujem po albumoch ručne. Okrem toho sa mi celkom oplatilo mať možnosť použiť hudobný prehrávač aj ako externú pamäť.

Software

Asi najhlavnejší bod celého zoznamu. Nechcem! Proste nechcem prehrávač, ktorý k svojej funkcii vyžaduje akýkoľvek špeciálny software. Ako som už písal, vyhovuje mi keď sa s práva ako flashkový disk na ktorý sa dá kopírovať ručne. Synchronizačné softwary, s ktorými som mal tú česť prísť do styku, sú vždy a bez výnimky nepoužiteľné sračky, ktoré nie som schopný tolerovať.

A aj keď to už asi bude nosenie dreva do lesa – veď to už o mne aj tak dávno všetci viete – iTunes považujem za jeden z najhorších exemplárov vyššie zmieňovaných sračiek.

Na čom mi nezáleží?

• Cena – Samozrejme že si nekúpim prehrávač za stotisíc. Ak však bude cena primeraná, rozhodne nebude hrať rozhodujúcu rolu.
• Veľkosť – Prakticky všetky súčasné prehrávače sa pohodlne zmestia do vrecka nohavíc. To, či je nejaký úplne pidi alebo trochu väčší, ma nezaujíma.
• Kapacita – Podobne ako u veľkosti, všetky súčasné prehrávače majú kapacitu 1GB a viac. To mi stačí. Pamäť navyše je fajn, ale rozhodne mi na nej nezáleží.
• Multimediálnost – Hľadám hudobný prehrávač, ktorý bude vo vrecku a prehrávať hudbu. Na veľkosti obrazovky a schopnosti zobrazovať obrázky či prehrávať videá mi absolútne nezáleží. Nevyužijem to. Verte mi, vážne nie.

Pozrite si tabuľku ktorú používam pri hodnotení a posudzovaní potenciálnych kandidátov. Zatiaľ ako zaujímavé varianty vyzerajú:

• Creative Zen
• nové modely od Sony (vygooglite si to, majú nepoužiteľné URLky)

Budem vďačný za akékoľvek tipy. Ďakujem.

autor: fczbkk

Viac informácií a podrobné pravidlá na fóre Designie:

http://www.mar­tincohen.info­/…iewtopic.php?…

autor: fczbkk

Odběratelé i dodavatelé jsou hračka – prostě jim pošlete mail s odkazem na změnu v obchodním rejstříku. Pokud někde ještě vládne stará škola, pošlete jim dopis s kopií výpisu z obchodního rejstříku. Takže v podstatě jde jen o to změnit zápis v obchodním rejstříku, no ne?

O tom, jak fungují soudy, úřady a vlastně víceméně drtivá většina státní správy se nemá moc smysl rozepisovat. Ten, kdo mě dneska potěšil není nikdo jiný než státní podnik Česká pošta a revoluční Czechpoint.

Abyste byli v obraze – pro změnu zápisu v obchodním rejstříku je mimo žádosti, usnesení a kolku potřeba výpis z katastru. To je rutina. Teď vám jí vystaví každý notář a každá pošta. Já po zkušenostech od notáře nechtěl stát frontu a tak jsem se pokusil objednat výpis pomocí on-line služby Czechpoint s vidinou e-govermnentu až domů.

První den se pokus nezdařil, protože po vyplnění dotazníku došlo na serveru k chybě číslo pětset. Fajn. Zkusím to druhý den a úspěšně objednávám. Obratem mi přichází potvrzení objednávky, druhý den ještě osobní zpráva kvůli kontaktní osobě. Děkujeme, do tří dnů to tam máte, připravte si 370 korun. Bezva!

Dnes, třetí pracovní den od odeslání objednávky, jsem se cestou z oběda stavil v recepci, zeptat se jestli něco nepřišlo. To byste nevěřili – přišlo. Přišel lísteček o oznámení uložení zásilky, protože adresát nebyl zastižen. Ano, přiznávám, tou dobou asi nikdo z nás zrovna náhodou nešel kolem recepce a nedal se s pošťačkou do řeči. Na druhou stranu ty tři patra výtahem vyjet mohla. Není to ojedinělý případ, je to rutina, že cokoliv, co nejde hodit do schránky se čarovně transformuje do oznámení, že adresát nebyl v paralerním vesmíru České pošty zastižen.

Co to znamená? Nic, protože na papírku jsou dvě čísla, kam můžete zatelefonovat a zažádat o další pokus o doručení druhý den nebo o expresní kurýrní doručení. Je to v suchu. Nebo by alespoň bylo, kdyby to číslo někdo někdy bral.

Podtrženo a sečteno: můžete jít k notáři, chvilku počkat a mít vyřízeno… no a nebo využijete nejmodernějších technologií, objednáte on-line, počkáte tři dny, potom si skočíte třikrát dál (než je nejbližší notář) vystát čtyřikrát delší frontu na papír, který vás vyjde o 70 korun za poštovné dráž.

Pod stromeček bych si přál privatizaci České pošty, Českých drah a dalších finančních černých děr se státní účastí. Předem díky.

autor: SiGY

Keď niekto telefonuje, počujú to všetci. Keď si niekto kýchne, sú chorí všetci. Vypnutie či zhasnutie svetla, otvorenie či zatvorenie okna, všetko sú to ohromne kolektívne a demokratické záležitosti.

Čo myslíte, sú z toho zamestnanci nadšení? Správne. Nie sú. A dožadujú sa aspoň trochy súkromia, závetria a akustickej izolácie.

Milostivé vedenie sa rozhodlo že vyhovie požiadavkom pospolitého ľudu. Riešením sú asi 20cm vysoké postranné blatníky, ktoré sa primontujú na každý stôl. Dokonalé! To vážne vyrieši všetky naše problémy.

Toto, v kombinácii rozhodnutím môjho šéfa zakázať prácu z domova, je pre mňa celkom jasným signálom, že je čas zaktualizovať si CV a začať sa obzerať. Chcete ma?

PS: Dokonca aj samotný tvorca open officu si myslí, že to nebol je dobrý nápad. A má pravdu.

autor: fczbkk

Ale iba čisto teoreticky.

Na jednej strane mi zabráni oficiálny Google Blog, pretože patrí do kategórie 'sex'. Proste sa nesmiem pozerať na stránky ktoré obsahujú slová ass alebo butt. A to aj napriek tomu, že sú súčasťou slov asset alebo button.

Na druhej strane je srandovné, že debilný Websense nedokáže zablokovať anonymné proxy stránky, ktorými sa dá jeho stupidita obísť. Ale načo robiť veci jednoducho a priamo, keď sa dajú robiť zložito a okľukou, však?

Websense, si kus smradľavého hovna.

autor: fczbkk

Cez víkend som sedel na záchode a listoval hromádkou nových kucháriek. Všimol som si, že tam autori dosť často uvádzajú konkrétne značky rôznych surovín či polotovarov. V jednej dokonca úplne na konci bol zoznam pražských obchodov s adresami a doporučeniami čo sa v nich dá zohnať. Pristihol som sa pri tom, že aj keď nenávidím product placement, čumím na ten zoznam a v duchu si hovorím ktoré z tých predajní poznám a do ktorých v dohľadnej dobe zájdem.

Je to zvláštne. Keď ľudia v kažom druhom českom filme používajú Seznam namiesto Googlu, keď Dr. House neustále propaguje produkty Applu, alebo keď v seriáli 24 dokonca aj súrna videokonferencia amerického prezidenta začína obrovským logom Cisco, strašne mi to vadí. Ale keď mi teta k receptu na zemiakový šalát povie že treba použiť konzervu miešanej zeleniny Bonduelle, alebo keď mi Jiří Stift z Alcronu doporučí že najlepšie argentínske steakové mäso majú v Macre, som za tie informácie vďačný. Viem totiž, že to tí ľudia majú vyskúšané, takže nemusím experimentovať s kdečím, než nájdem tú správnu kombináciu.

Čo ma priviedlo ku kacírskej myšlienke: Čo keď majú bežní ľudia radi, keď im niekto vo filmoch a seriáloch podstrkáva informácie? Zjavne sa na to pozerám zdeformovanou optikou. Ja viem, čo od hudobného prehrávača očakávam a požadujem. Viem si informácie o rôznych značkách a modeloch sám získať, porovnať a vyhodnotiť. Ale laik, ktorý sa v tom nevyzná, je možno rád, že mu Dr. House povie, že ten iPod je najlepší a pritom tak lacný.

Kde je vlastne hranica medzi skrytou reklamou a insiderskou informáciou od odborníka? Jedno aj druhé totiž môže veľmi dobre viesť k zvýšenému záujmu nových zákazníkov o zmieňovaný tovar.

Asi budem musieť prehodnotiť svoju averziu k product placementu. A možno ani nie.

autor: fczbkk

Plavu životem jako kláda řekou, část uťatého stromu. Biji do břehů a jsou to ony co mě drží na cestě.

Kdo je autorem netuším. Ale hlubokého významu tam najdete kopy. A abych nebyl na začátek (nebo konec?) týdne takový hluboký a zamyšlený našel jsem ještě tohle:

Život je tak trapný, bože. Jak uprdnutí do soulože.

Poznačeno mám, že autorem je Krchovský. Kdo přesně to je, už si nepamatuju, ale snad by to mohl být tento pán. Každopádně je to dokonalá věta.

autor: jboss

Kúpil si ju spolubydla, vraj má dobré recenzie, a keďže aj ja mám fantasy hodne rád tak som si ju požičal. Páčila sa mi od začiatku, aj keď som ju čítal v rámci medzí, pretože nie vždy na to bolo dosť času, bola mi hodne blízka a už dlho som nemal pri rozčítanej knižke sadnúť si do kresla a čítať. Dnes som si ľahol do postele k svojej krásnej prirateľke a čítal som. A ako som čítal, legenda ma strhávala čoraz viac do hlbín a ja som nemohol prestať. Miestami som bol šialene unavený, ale vždy prišlo niečo čo ma prebralo a strašne ťahalo čítať ďalej a ďalej.

Už dlho som takú knihu nečítal, ja som ju vlastne nečítal, ale žil som s postavami v knihe, bol som tam kde boli oni, robil som to čo robia oni a hlavne cítil som rovnaké pocity, aké pociťovali oni. Popravde, dúfal som, že to skončí tak ako to skončilo a som nesmierne rád že to tak dopadlo. Neviem sa od toho odpútať aj keď viem, že je to len pár písmen na papieri. Tá knižka mi momentálne dala strašne vela, a nikdy by som nebol povedal že ma tolkému naučí. Nejde o nejaké vychytávky či vedomosti. Ide o pohlad, prosté vnímanie.

Keď som knižku zo slzami v očiach zavrel, a pozrel som sa na svoju priateľku, ako sladko vedla mna spí, aká je strašne nádherná a nevinná, mal som chuť zobudiť ju, a povedať jej ako strašne mi na nej záleží, čo všetko pre mňa znamená, ako si ju vážím, ako sí vážim toho čo pre mňa robí, ako sa ku mne správa, a aj keď sú lepšie a horšie chvíle vždy je schopná hodiť to zahlavu a problémy riešiť. Ľutujem všetky chvíle ked som sa správal ako idiot, nech už to slovo zhrnuje akékoľvek záporné vlastnosti.

Poviem jej to hneď ráno.

autor: anup

Asi najviac ma fascinoval stroj na počítanie mincí. Mali to vo väčšine bankových pobočiek, hneď za vchodovými dverami. Zhora sa tam nasypali drobáky. Roztočilo sa to, zachrčalo to, vypľulo to nerozoznateľné mince (prípadne gombíky či papieriky od žuvačiek) a na displayi zobrazilo sumu. Človek mohol buď zastrčiť kartu a daná čiastka sa mu na ňu pripísala, alebo si ju mohol vyzdvihnúť v hotovosti na pokladni. Ohromne praktická a pritom tak jednoduchá vec.

Oveľa praktickejšia však bola schopnosť všetkých bankomatov vydať mi peniaze v použiteľných bankovkách. Ak som si vyberal 500 mariek, nevypľulo mi to 500-markovú bankovku, ktorá je v praxi nerozmeniteľná. Namiesto toho mi to dalo dve päťky, dve desiatky, dvacku, padíka, tri stovky a dvestovku. S tým sa už dá operovať.

Presuňme sa o pár rokov do budúcnosti a o pár stovák kilometrov vedľa. Praha, súčasnosť.

Vyberám si hotovosť z bankomatu. Najprv musím uviesť, z akého účtu chcem vybrať, aj keď mám iba jeden účet jedného typu. Nie, nechcem papierové potvrdenie. Naťukám čiastku. V ideálnom prípade mi to danú čiastku vypľuje v čo najmenšom počte bankoviek (obvykle dvetisíckach), takže keď si za ne chcem kúpiť pomaranče, cesnak a dva kaleráby v stánku hneď vedľa, musím najprv pol hodiny behať po okolitých obchodoch a ponížene prosiť o rozmenenie.

V neideálnom prípade automatu dvojtisícovky došli. Vtedy, namiesto toho aby ma o tejto skutočnosti poinformoval nápisom na obrazovke a ponúkol mi alternatívy, mi bankomat vráti kartu a chybovú hlášku vytlačí na papierik (a to aj napriek tomu, že som hneď na začiatku uviedol, že nechcem žiadne papierové potvrdenia). Môžem si celým procesom prejsť znova a hádať správnu sumu, ktorú mi bankomat bude schopný vydať.

Keď nemci už pred desiatimi rokmi vedeli, ako robiť bankomaty, ako dlho to ešte potrvá, kým sa to naučíme aj my? Znamená to, že nie sme sto rokov za opicami, ale za nemcami? Prečo, ak naše banky nie sú schopné prísť na tieto jednoduché veci samy, nevyšlú do Nemecka svojich inžinierov, aby im tie technologické tajomstvá aspoň obšlehli? Alebo som jediný, kto tu ešte nie je imúnny voči podobným drobným šlendriánstvam?

autor: fczbkk

Som človek senzitívny, takže nasledujúci dvojboj medzi fľašou červeného vína a polovicou fľaše brandy zamával prapodstatou môjho bytia. Moje zmysly boli otupené, v ústach som mal pachuť ako po gymnastickom páse ktorý sme mastili na hodinách gymnastiky na strednej, takže som cestujúc späť do prahy v prvej pätine nášho plodného rozhovoru s Jarom zaspal (sorry Jaro).

Jedna z mojich nových pražských nočných mor sa vyplnila. Nie, nebola to tá, kedy sa akože prebudím a akože silným zakusnutím sa mi vyvrátia všetky predné zuby a akože sa zažnú reflektory a zdvihne sa za mnou akože opona. Nie, tá to nebola. Nebola to ani jej modifikácia, kedy sa pozriem do zrkadla a skríknem – „WopiwiiWubyw­piwii!!“ – a počujem zvuk zdvíhajúcej sa opony (šššššš) a potom sa zažnú reflektory (bzimmr r r r r r r r r…) Cohen s Rikim mi naštastie pomohli. Obzrel som si ich otrasnú vrátnicu.

V utorok večer sa so mnou moje telo prestalo baviť. Poznáte to. Odvrátené pohľady, studená večera v trúbe, jemné ale dôrazné búchanie dvermi, každý z nás išiel spať v inú hodinu, schválne zdvihnutá doska na toalete, poprehadzované záložky s pornom, zmenené heslo do windows…

Celý sled týchto udalostí sa asi začal v nedeľu, veľkonočné sviatky boli v plnom prúde, sobotný chľast pomaly vstrebávali koláče a teda nastal polčas kofoly v krčme pod domom. Marlborky lajtky nemali, tak som si vypýtal červené. Položartom som smerom ku kamošovi dodal – „No kurňa, toto ma isto zabije…” Barmanka nahodila profesionálny úsmev – „To si piš ty mrdka pražácka!“ – sťa britva ostrá myšlienka sestry cirkvi bratskej, neznámo akého mena, uhrančivých pohľadov a uhrančivých pohľadov, otriasla súcnom a…

Cohen s Rikim mi pomohli, najedol som sa (tri dni bych teraz vydržal aj na ulici aj vodu z kaluže bych pil), zavolal som od nich majiteľke bytu, dohodli sme požičanie kľúčov, prebehlo v poriadku. Cestou späť na I.P.Pavlova som si zapálil cigaretu. Niečo tu nesedí. Viem, že som vtedy cez víkend objavil múdrosť. Múdrosť takú silnú, že sa ani vysloviť nedala. „Bhuvaaujvhaaj­jjvuuaau“, alebo tak nejak.

Môj neobľúbený bezďák na Chodove si vypýtal cigaretu. Vyrovnaným pohľadom zvetraného piva a masového vraha som mu úprimne oznámil – „Ujo, dám Vám ju, ale táto Vás zabije“. Nevedel čo sa deje, ale vedel ako má reagovať. Zvieratá to tiež vedia vycítiť. Odišiel. Po chvíli sa ozval pľesk a tá plachta čo je tam nad zastávkou sa trochu zatriasla. Možno mala tá hnedá vrana len hnačku a možno to bol zvyšok toho meteoritu, čo tentoraz netrafil. Vtedy mi to došlo. Niečo tu nesedí. Niečo sa muselo stať v sobotu. Hm….

Cestou na I.P.Pavlova som urobil dve neočakávané veci. Vybral som sa inou ulicou a na prechode pre chodcov som 2 krát prešiel tam a zase naspäť. Chcel som len dofajčiť tú cigaretu, kým ma zožerie tá príšera v metre. V podstate som cítil že mi je zle, že som nadopovaný paracetamolom a že som s veľkou pravdepodobnosťou zmenil farbu tváre na zelenú. Boli tam posledné dve. Dve červené mrchy. Aj tak som si jednu zapálil. Pohrával som sa s dymom na pokraji pľúc.

Každý teraz čaká ako to skončí. Niekto kvôli nedopitému vínu, niekto kvôli tomu, že ma má rád, niekto kvôli tomu, že ma nenávidí, niekto len pustil letokruh do žltého molitanu a pumpárovi a jeho žene je to jedno. Možno sa niekomu bude zdať tento zápis temný, popletený a nezmyselný. Áno, je všetkým a ničím. Je patetický, umelo a niekedy až na efekt vykonštruovaný, ale – výborne som sa pri jeho písaní bavil. Prešiel som z fázy „Jaký popiči nápad“ (dnes v metre, keď som si potykal s neónkou), fázou „2 hodiny ráno, mútim vodu, čas na řízek“ (pred dvomi hodinami) do fázy „Moldavské depresívne víno v ťahu“ (majú v hypernove za 99Kč).

To víno je z Moldavska. Krajina s najnešťastnejšími obyvateľmi na svete. Nemá to nič spoločné so mnou. Neposielajte žiadne nezadané kamarátky, bratkov s chlastom a ani nič podobné. Fakt :]

autor: hvge

Poďme sa na ňu spoločne pozrieť:

Vchádza sa zdola, otáčavými dverami. Uprostred je predelná recepciou. Naľavo od recepcie je kolotoč, ktorým sa dá iba odísť, napravo zas kolotoč, ktorým sa dá iba prísť. Výťahy sú rovno za vrátnicou. A aby toho nebolo dosť, celá vrátnica je posiata takými nejakými nezmyselnými (ale zato vysoko estetickými) frasmi, ktorých jediným účelom (okrem estetického) je stáť ľuďom v ceste.

To znamená, že keď človek ide dovnútra, musí prejsť šikmo cez recepciu zľava doprava, cestou sa vyhnúť tomu zavadzajúcemu bazmeku, prestrčiť sa cez turniket a opäť šikmo (tentokrát však doľava) k výťahu. Cestou von je to síce trochu priamočiarejšie, ale aj tak sa ide po slušnej krivke.

Prakticky je to znázornené na priloženom obrázku:

A teraz, vážení čitatelia, zbytočná rečnícka otázka: Napadá vás už na prvý pohľad to isté čo mňa? Ale iste že napadá! Máme tu krásne možnosti zjavnej optimalizácie.

Vrátnicu otočíme o 9O° a šupneme ju doľava. Turnikety posunieme viac k stredu (a vôbec by neuškodilo, keby ešte tak dva pribudli… ľudia by to ocenili hlavne v čase obeda). A okrasný bordel vykopneme tam kam patrí – niekam ďaleko do kúta.

Výsledok? Krásne zoptimalizovaná trasa:

Doporučuje 9 z 10 ľudí, ktorí sa tým kokotizmom musia denne niekoľko krát predierať tam aj späť.

autor: fczbkk

Otázka pre tých, čo majú skúsenosti so zahraničnými hostingami: zbadá užívateľ zo Slovenska zmenu v rýchlosti prístupu ku stránke, ak je stránka hostovaná napríklad v USA?

Aby som to začal: Ja používam NORMAL hosting od FORPSI, zatiaľ mi celkom vyhovuje, vadí mi obmedzená kapacita emailových schránok, dostupnosť je inak dosť dobrá. Ak chce človek mať na stránke zavesené veľké súbory na sťahovanie, download je trochu pomalý.

autor: mike

Bol som ešte stále na rovnakom poschodí, na ktorom som nastúpil. Vymenili sme si s recepčnou udivené pohľady. Opäť som stlačil tlačítko P. Dvere sa zavreli – dlho nič – a otvorili. Tá istá recepčná, akurát pohľady tentokrát skôr pobavené než udivené.

Zopakoval som to ešte tri krát. Nakoniec som vyšiel z výťahu. Dvere sa zavreli. Stlačil som tlačítko na privolávanie výťahu. Dvere sa otvorili. Nastúpil som a stlačil P.

Konečne! Kabína sa pohla a vypľula ma o tri metre nižšie, na prízemí.

Náš úžasný a geniálny výťah, celý chrómovaný a nabitý elektronikou, premávajúci na trase 1. poschodie – prízemie – garáž, oznamujúci každé poschodie syntetizovaným ženským hlasom, nie je schopný pochopiť, že keď v ňom stojí človek a stláča tlačítko P, tak chce ísť na prízemie a to aj napriek tomu, že predtým zvonku nič nestlačil.

Ako by povedal známy britský špión:

Off. Fuck off!

autor: fczbkk

Máme novú kuchynku. Je v nej chladnička (konečne!), ale mikrovlnku sa nám presadiť nepodarilo.

V kuchynke sú skrinky. Na prvý pohľad pekné. Na druhý pohľad zaujmú umiestnením rukovätí. Sú presne uprostred medzi pravým a ľavým okrajom. U šuflíku je to logické – potiahnem za stred a celé sa to s najmenšou námahou vysunie smerom ku mne.

Lenže ako to funguje u skrinky, ktorá je vo výške očí? Tá sa iste nevysúva, skôr by som povedal, že sa otvára. No dobre, lenže na ktorú stranu? Alebo je to taká tá skrinka, čo sa otvára smerom nahor? No nič, vyskúšam to.

Pri prvom pokuse som dostal facku zľava. U vedľajšej skrinky som podvedome očakával že sa opäť bude otvárať na rovnakú stranu. Dostal som facku zprava.

Otváranie skrinky do strany za stred je divné. Tým, že človek ťahá za stred, sa vonkajšia hrana vysúva oveľa ďalej než je zvyknutý. Vzdialenosť sa odhaduje blbo, drevený roh sa vždy rúti slušnou rýchlosťou rovno do tváre.

A prečo to všetko? Pretože si nejaký ujo designér povedal, že by bolo cool, keby v záujme vizuálnej konzistencie boli všetky rúčky v strede. Ale v praxi si to nevyskúšal. A zákazník, ktorý si vybavenie kuchynky objednával, si to nevyskúšal tiež, pretože bol ohúrený virtuálnym 3D náhľadom kuchynky. Síce sa nedá ošahať, ale vyzerá cool.

PS: Toto je prvý zápis z (pravdepodobne) dlhej série zápisov. Takýchto drobností je v našej novej budove (a v celom areále) viac než dosť.

autor: fczbkk

Winamp je moja láska na prvý pohľad. Pamätám si časy, keď nejaká na tú dobu už hodne nabúchaná verzia 2.0 žrala na mojom prvom péčéčkoidnom počítači asi 17% CPU (srdcom mu bol chrochtajúci AMD K6 procesor, prdkajúci na 233 MHz), takže sa popri tom dal celkom dobre hrať StarCraft. Procesor som neskôr upgradol na AMD s 3DNow inštrukciami, pričom Winamp bola jedna z prvých aplikácií, ktorá dokázala z nich ťažiť, takže zaťaženie CPU kleslo na príjemných 5 až 7%. To už bola na scéne nejaká tá magická verzia 2.666.

Chvíľu som koketkoval s líniou 3.x, ale ako asi väčšina užívateľov som ju zhliadol nestabilnou, rozkysnutou a pomalou. Ako čas plynul, vývoj išiel kupredu. Dnes sa gigahertze rozdávajú na blšáku, ramky sa dá zohnať za plný kýbel a procesory? Myslím, že majú v sebe viac jadier ako orechový závin z hypernovy.

Včera som teda vykonal upgrade. Ramky mám PKK, jadrá dve, gigahertzov tak akorát, tak som to riskol. Možno vidina zmeny ako spotrebúvam hudbu, možno to bol len nový skin a možno som sa len nejak náhodou dostal na web stránky výrobcu (Dnes už žial nemá za sebou Justina Frankela, charizmatickú to osobu a zakladatela spoločnosti). Jééébho, vyskočili na mňa kadejaké nové okná hneď po prvom spustení.

Hoci som programátor začínam tomu veriť, že mám na čele diabolské znamenie – (T)ester. Vždy, ale naozaj vždy čo chytím do pazúrov nejaký software, nájdem do piatich minút nejakú očividnú, ba až do oka bijúcu chybu. Nový nový winamp ma hneď pozdravil z Visual Studia a jeho debuggeru. Zlá vizitka hned na úvod.

Polovicu hovadín som teda odinštaloval pri druhom pokuse to nainštalovať. Na vypalovanie mám kúpeného nera, na grabovanie neprekonateľný Exact Audio Copy, ale takú základnú vec, ako auto resume po štarte aplikácie, rieši nejaký pochybný plugin od nejakého isto uhrovatého nadšenca (v starom winampe mi to tiež vadilo, zvykol som si totiž na správanie sa môjho mp3 prehrávača, ale akosi som s tým dokázal žiť). Zopár raritiek od Prodigy ma pozdravilo tiež z Visual Studia, takže po par minútach bádania bolo treba nainštalovať nejaký wrapper na wav, ktorý opravuje neschopnosť prehrať MP3 vložené do RIFF (WAV) kontajneru (vtipné, že starý winamp vie).

Práca s meta informáciami, vytváranie kadejakých filtrov, to všetko tam tak nejak funguje, ale je to na môj kurací mozog nejaké prekomplikované a nedoladené. Sem tam si niektoré subokno ukradne fokus kedy nemá, sem tam pri updatovaní dodatočných informácií z webu si „klikne“ internet explorer na pozadí, takže nasrať. Jediné čo sa mi páči je skin, plynulé nadväzovanie skladieb (takže nejaké DJ sety vo viacerých súboroch hrajú pekne plynule) a nové efekty vo vizualizačnom šúdiu. Čumel som na ne do druhej v noci ako puchu zbavený.

Takže suma sumárum, po ôsmich rokoch nič nové pod slnkom. Ale skin je príjemný.

(Jo a okrem toho ma ešte serú večne ožratí bezďáci na chodove. Mohol by na nich mrdnúť meteorit)

autor: hvge

autor: royko

Navonok to vyzerá pekne, zaujímavo, veľmi účelne a udržiavane. Každú chvíľu tu vidím záhradníkov, ktorí plejú záhony a orezávajú stromy. Keď v jeseni padalo lístie, denne ho odfukovali z chodníkov. Pravidelne sa mi za oknom hompáľajú chalani v horolezeckých postrojoch a pucujú okná.

Idylka. Nie však dokonalá.

Už keď som nastupoval, hompáľala sa v rohu nad výťahom poriadna pavučina. Je tam doteraz. Asi pred mesiacom na sklenenej stene jedného z výťahov objavil otlačok nagelovaného temena. Týždeň po ňom v druhom výťahu pribudla pečiatka čelom. Ibidva fleky sú tam dodnes.

Kancel mám na prvom poschodí. Ale keď sa chcem dostať von, musím ísť výťahom. V čase obeda občas trvá pár minút, kým si po mňa príde a zvezie ma o jedno poschodie. Hľadal som schody, po ktorých by mi to trvalo pár sekúnd – našiel som ich iba v únikovom východe, ktorého použitie spustí poplach.

Do budovy sa vchádza otáčavými dverami. Takou tou štvoritou vrtuľou, ktorá je v lacných komédiách vďačným zdrojom humoru. Priestor medzi lopatkami dverí je akurát tak pre jedného dospelého človeka. Ak je niekto fakt tučný, musí ísť potupne vedľajším vchodom pre objemné náklady. Ak vo dverách urobíte väčší krok, urve vám zadná stena opätok. Najhoršie je to však, keď prší. S otvoreným dáždnikom sa do otáčavých dverí nedá dostať, nad dverami nie je strieška. Takže aj keď sa od metra k budove dostanem suchý, tesne pred vchodom musím dáždnik zavrieť a zmoknúť.

Dokonalosť je v detailoch. Blbé je, že investori ktorí rozhodujú o výbere sídla firmy, to posudzujú ako celok.

autor: fczbkk

Blbé je, že v tom nie je sám.

Vopred si premysli čo chceš povedať

Takýto človek začne hovoriť, vrší fakty, argumenty a popisy jeden na druhý, odbieha a okľukou sa vracia. Obvykle hovorí rýchlo, ale v skutočnosti toho povie málo. Nemá to v hlave vopred zorganizované. Snaží sa to zo seba vychrliť skôr, než zabudne ďalšie myšlienky ktoré mu v hlave naskakujú. Namotáva sa na vlastnú snahu vyjadriť všetko naraz.

Prekotné rozprávanie nie je zrozumiteľné. Poslucháč buď väčšinu vecí už vie alebo ich chápe, prípadne ho nezaujímajú. To dôležité sa v záplave slov stráca. Na to zaberá metóda pyramídového písania, ktorá sa krásne dá previesť aj do reči. Na začiatku stručne zhrnúť to čo chcem povedať. Podľa reakcií druhej strany potom časti, ktoré treba dovysvetliť, rozvádzať do ďalších podrobností.

Hovor pomalšie

Paradoxne pomáha spomaliť. Dať si sekundu-dve na premyslenie ešte než sa otvoria ústa. Krátke, jednoducho formulované vety sa potom tvoria oveľa ľahšie.

Na strednej škole som sa zúčastnil študentskej hry – ekonomickej simulácie firmy. Prisúdili mi rolu hovorcu. Celý deň flákal, čo bolo fajn. Ale večer som vždy musel vystúpiť pred davom ostatných účastníkov a odprezentovať výsledky dňa. Zo začiatku som mal úplnú paniku z každej pauzy. Keď som si nemohol spomenúť na nejaké slovo alebo som čakal kým si dohľadám v poznámkach nejaké číslo, pripadalo mi ticho ako nekonečná trýzeň. Po druhom dni mi došlo, že to čo subjektívne vnímam ako minúty trápneho ticha, sú v skutočnosti zlomky sekúnd. Publikum ich ani nezaregistruje.

Zrozumiteľné formulácie

Problém je aj používanie komplikovaných súvetí namiesto jednoduchých a jasných výrazov. Tu sú možné príčiny dve:

1. Nedostatok slovnej zásoby, ktorú rečník obchádza popismi. Pomôže prečítať si s chuťou pár kníh. Je to príjemné, poučné a vážne to pomáha.

2. Používanie prekomplikovaných zdvorilostných fráz. Je rozdiel medzi „Podajte mi pero, prosím“ a „Prepáčte, prosím vás, mohol by som vás poprosiť, či by ste neboli taký láskavý a nepodali by ste mi pero?“ Ten rozdiel je jak v stručnosti, tak vo význame. A veľký.

Vedieť kedy skončiť

Ďalšia rečová vada je neschopnosť ukončiť rozhovor. To je vážne trýzeň.

Obvykle ľudia majú pocit, že musia na všetko reagovať. Ani im nemusí ísť o to, aby mali posledné slovo (vušta!). Skôr si myslia, že je neslušné nechať vetu toho druhého len tak visieť vo vzduchu. Ak od niekoho pravidelne počujete frázy typu „jojo,“ alebo „tak tak,“ je to ono.

Rozoznať tých ktorí nevedia rozhovor ukončiť od tých, ktorí musia mať posledné slovo, je celkom jednoduché. Mlčte. Nechajte ich mať posledné slovo. Ak sa aj napriek tomu nedokážu zastaviť, treba rozhovor zhrnúť, jasne ukončiť a odísť. Alebo sa aspoň otočiť chrbtom. Inak ten rozhovor po vás budú zhŕňať ešte niekoľko krát.

Neschopnosť ukončiť rozhovor je obzvlášť strašný pri telefónovaní. Často to počujem, keď moja priateľka telefonuje s mamou. Minúta normálneho rozhovoru je nalsedovaná piatimi minútami ahoj, čau a pá.

Dobré je vziať si príklad z dialógov v amerických seriáloch. Tam to občas zaháňajú až do extrémov, ale inšpirovať sa nimi nezaškodí. Ľudia prichádzajú a odchádzajú, hovoria svoje repliky alebo reagujú na tie cudzie. Stručne a úderne. A ak nemajú čo povedať, stoja alebo sedia a sú ticho.

Všimnite si tiež seriálové telefonáty. Povedia sa podstatné veci a ten koho práve zaberá kamera zaklapne telefón. Často sa ani nerozlúči (čo je samozrejme neslušné).

Nedávno som v praxi sledoval súboj titanov. Dvaja kolegovia trpiaci jak nestručnosťou tak neukončiteľnosťou na seba tvrdo narazili. Ten rozhovor obsahoval asi toto:

kolega A: Poslal si mi to mailom?

kolega B: Áno.

kolega A: Dík.

A to je celé. Ale oni to boli schopní roztiahnuť na hodinu. Zo začiatku mi to ešte pripadalo vtipné. Občas som sa zastavil a vytlemený som ich sledoval. Ku koncu som už mal vážne chuť na nich zvriesknuť „Dosť!“

Zhrnutie

• Vopred si premysli čo chceš povedať.
• Používaj krátke vety.
• Hovor pomaly a plynule, sleduj reakcie toho druhého.
• Nekomplikuj si reč zbytočnými zdvorilostnými frázami.
• Nakoniec to zhrň a nepokračuj.

… tak tak.

autor: fczbkk

Je mi úplne jedno, či je to DoReMi, Caruso Show, Superstar alebo najnovšie X Factor. Vždy to vydržím maximálne pár minút. Viac sa nedá. Je mi strašne trápne za tých ľudí. Ten pocit je tak silný, že ho proste nemôžem zniesť.

Chápem, prečo sa toho tí ľudia zúčastňujú. Obdarení nedostatkom sebakritiky, hecovaní kamarátmi, klamaní rodičmi ktorí im sugerujú že majú talent, ale hlavne hnaní neodolateľnou túžbou stať sa celebritou a občas aj značne nadopovaní omamnými látkami, tam proste idú. (Mimochodom, pozrite si niekedy X Factor, kde pred porotu pre pobavenie divákov kľudne postavia aj totálne ožralú socku alebo jedincov ktorí zjavne nie sú mentálne celkom v poriadku. Laťka proste klesla prekliato nízko.)

Nechápem však, prečo sa na to niekto pozerá. A nielen to. Videá s tými najhoršími výkonmi kolujú po internete a ľudia si tie perličky s ohromnou chuťou púšťajú. Som to vážne len ja, komu pohľad na to spôsobuje tak extrémny pocit trápnosti, že sa na to nemôže pozerať?

Alebo je už ľuďom fakt jedno, čo v tej telke ide a dôležité je len to, že to ide v telke? Pripomína mi to epizódu Seinfelda The Pitch, v ktorej hlavní hrdinovia prezentovali televíznej spoločnosti svoj nápad na seriál, v ktorom sa nič zaujímavé nedeje:

RUSSELL: Well, why am I watching it?

GEORGE: Because it's on TV.

autor: fczbkk