Globalizácia na detskom ihrisku

Bol som so synom na detskom ihrisku u nás, na obyčajnom sídlisku v Prahe na Ládví. Sedel som na okraji pieskoviska, robil bábovičky, dohliadal aby Alan nezjedol príliš veľa piesku a obzeral sa okolo seba.

Oproti nám sa na hojdačke hrali dvaja arabskí bratia. Na preliezke visel malý kučeravý černoško. Okolo šmýkačiek sa preháňali dve sestry mulatky. Vedľa nás peskovala nejaká pani svojho syna ukrajinsky. Za mnou som dokonca počul maďarčinu.

Hovoril som si, že ja – slovák – so svojim miešaným československým synom sme asi najmenší exoti na ihrisku.

Zrazu pribehli dve ázijské dievčatká.

„Pane, můžeme si pučit lopatku?“ opýtala sa ma tá staršia a cerila na mňa chýbajúce predné zuby.

„Samozrejme. Nech sa páči.“

Vzala si lopatku. Chvíľu na mňa pozerala a potom konštatovala: „Pane, vy jste slovák.“

„Áno, som,“ povedal som. „A ty vieš po slovensky?“

„Nééé!“

„Ale mne rozumieš?“

„No jasně!“

Dúfam, že zo syna nevyrastie žiadny rasista ani xenofób. Mal by v živote hrozne obmedzené možnosti, keby nenávidel väčšinu ľudí okolo seba.