Lahôdkový paradox

Kupovali ste si už niekedy 20 deka pochúťkového šalátu? Že nie? Tak si ho rýchlo bežte kúpiť. Ja počkám.

Tak čo? Máte? Ok. Teraz už viete, o čom budem hovoriť. Boli ste svedkami lahôdkového paradoxu.

---

Opýtate si 20 dkg šalátu. Teta lahôdkarka vezme kelímok a lyžicu, naberie kus šalátu a položí to na váhu. A teraz sú dve možnosti:

22,5 dkg

Teta lahôdkarka sa na vás pozrie a opýta sa: „Môže ostať?“

Obvykle kývnete hlavou že áno. Dobre totiž viete, že keby ste zavrteli hlavou že nie, pozerala by sa na vás teta lahôdkarka veľmi škaredo.

18,5 dkg

Teta lahôdkarka ani nezdvihne hlavu. Na nič sa neopýta. Rovno pridá do kelímku ešte pol lyžice.

V tom okamihu mám vždy strašnú chuť povedať: „Môže ostať!“ Ale nemám odvahu, pretože viem že by nasledoval véééľmi škaredý pohľad.

Tri hrášky!

Nedávno som sa predsa len skúsil ozvať. „To je priveľa,“ povedal som tete lahôdkarke. „Skúste trochu ubrať.“

Hrdo som vzdoroval škaredému pohľadu. „Veď sú to len tri hrášky,“ skúsila to teta lahôdkarka.

„Áno, sú,“ súhlasil som a zdvihol obočie.

Vyhral som. Teta lahôdkarka vyškrabla z kelímku tri hrášky a navážila mi 20,5 dkg pochúťkového šalátu. Takto sa píšu dejiny, priatelia.

10%

To, čo teta lahôdkarka označila ako tri hrášky je v skutočnosti asi tak 10% toho čo som si objednal.

Som zvedavý, ako by teta lahôdkarka reagovala, keby na výplatnej páske objavila o 10% menšiu sumu. Určite by nepovedala: „Veď sú to len tri bankovky!“

PS: Len pre zaujímavosť, reč je o bistre Mlsný jazýček na Ortenovom námestí. Občas sa tam zastavím, keď ma ráno cestou do práce láme hlad. Majú tam dobré sladké pečivo a pochúťkový šalát je tiež fajn. Vrelo odporúčam.