Jeden cent

Môj kabát je magický. Som neviditeľný, plížim sa v ňom nepozorovane svetom, pozorujem pritom ľudské osudy a sajem z nich nepozorovane esenciu života. Vždy iba trošku. Občas si to niekto všimne a chce vrátiť drobné. Nedbám.

V tom jej pohľade bolo všetko. Predávala na tržíku na pankráci, ja som plával nablýskaným svetom Arkád a ocitol som sa zrazu Tam. Moderátor do megafónu ohlasoval ďalšiu rundu trápnych vtipov, hlučná, prapodivne znejúca kakofónia vianočných motívov zabíjala akékoľvek čaro chvíle. Vstúpil som do magického kruhu čínskych žiaroviek, pivných pohárov s nápisom Praha a Švejk, vône svařáku a všimol som si jej pohľad. Chvíľu som myslel, že mi chce predať cukrovinku, ale nie. V očiach mala radosť, že si ju niekto v tom hluku vôbec všimol, smútok, že sa ocitla na tomto mieste, v túto neutešenú vianočnú chvíľu. Obdaril som ju chápavým – ďakujem – pohľadom a stratil som sa v dave…

Stretol som tučnú dcéru s manku – „Nemáš cigaretu?!“ – nemám a nefajčím s úsmevom – „Kokocký nefajčáry…“ – zahundrala Marfuša. Všade vôkol bol zamatový závoj vône môjho mesta – „Teta, veď ja počujem, jak vám tam chrchle v pľúcach a vaša dcérenka je tlstá a má starú kožu“ – odpoveďou mi boli dva milo prekvapené mesiačiky. Svet sa pre nich na chvíľu zastavil. Neviem čo uvideli, ja som tam už nebol. Zahalený v neviditeľnom kabáte som sa stratil v zamatovej vôni môjho mesta…

A nakoniec som stretol malé chlapča – „Ujo ujo ujo ujoooo!! Pjispejte mi na nejakú cukjovinku, ujo ujo ujoo“ – Nie, zabalené s úsmevom nepomohlo – „Alé ujo ujooo“ – tu máš jeden cent, nechaj si ho a raz ti určite prinesie šťastie. A vytiahol som cent z magického kabátu.

V tom jej pohľade bolo všetko, napríklad, aj môj milý by mohol nosiť taký :)