On líbá jí

V dnešných časoch je to už úplne obyčajná vec. Dostal som sa do toho programu čírou náhodou a tak som tu – na Mesiaci. Akurát sme pristáli. Dosadol prach, zvesil som z kolíku prilbu, príjemne a ľahko mi zacvakla na montérsky skafander a vykročil som ako prvý, ten starší z našej výpravy. Niekedy ma len tak prepadne duch miesta a chvíle a ja sa vtedy pozastavím a zamyslím sa – „Čo tu kurva robím? Ako som sa sem dostal? Je toto tá správna cesta?“

„Čo tu kurva robím?!“ – moja noha žuchla do pustej zeme.

Tieto mesačné výpravy na odvrátenú stranu sú dnes už skutočne veľmi lacné a tak tam teda posielajú rôzne poškrabky civilizácie. Žiadne spojenie so zemou, proste vás tam len tak jebnú, do toho púdru, pobeháte, poskúmate, žiadne presné zadanie, a keď vám začne dochádzať kyslík, nasadnete do rakety a stlačíte veľké tlačidlo [ Земля ]. No skutočne nič zložité. Sme lacnejší ako mechanické sondy.

S kolegom sme sa vybrali na „vzduch“

Za kopcom som objavil, ako inak – stopy mimozemšťanov. Konkrétne, pri odstraňovaní jemného a všadeprítomného púdru, sa na tom zariadení začal črtať nápis, niečo ako „D-LSFL“ a „ACPE8TOR“. Zvolal som na Sergeja, nech sa ide pozrieť. Chvíľu mi pomáhal s odstraňovaním nánosu. No čo vám budem vyprávať, ostali sme tam zrazu stáť ako dvaja vydrbaní rusi (aj keď – ja nie som rus) a zapli sme ho. Bolo to napísané latinkou a bol to americký diesel agregátor a fungoval.

Za ďalším malým kráteríkom sa začala črtať celá osada. Zabúchali sme na prvý dom, že teda vo-co-gou. Na prítomnosť imperialistov nás veru nik pri krátkom tréningu neupozornil, ba dokonca, že tam budú mať aj supermarket. Majitelia domu sa akurát vracali z nákupu. Brat, sestra a strašne oškriekaná mamka, ktorá ich hneď a vzápätí aj nás, začala neustále na niečo upozorňovať a poúčať.

Nikto nám nič nechcel povedať. Paranoja a podozrenie vo mne začali narastať, niečo tu nesedí. Situácia sa mi zdala naozaj nanajvýš podozrivá. Sergej sa mimochodom pustil s rodinou do upratovania nákupu a hneď sa udomácnil. Ja som sa začal nudiť a tak som prehovoril dcérenku, aby by mi poukazovala okolie. Nechcelo sa jej, ale hluk mamky z kuchyne a pre ňu asi nezrozumiteľne žoviálny Sergej, mi dopomohli.

Cestou k supermarketu sme išli v trápnom tichu. Bola inak vcelku pekná a milá, ale zjavne tiež tak trochu nechápala, čo tu na tomto mieste robí. A vôbec, všetci ľudia naokolo boli zvláštne nezhovorčivý. Uhýbali pohľadmi, usmievali sa len výnimočne a keď, tak len na veľmi krátku, takmer nebadanú chvíľu a hlavne neúprimne. Ulica a zvlášť teda supermarket však boli na počudovanie prekvapivo farebné. Taký zvláštny kontrast, voči všetkej tej mesačnej šedi. Počas môjho pobytu v rusku som si už odvykol od civilizácie, takže som sa začal cítiť ako na dovolenke.

Núdzou tu teda netrpeli. Sadli sme si do minibaru, ktorý bol hneď pri vchode do supermarketu. Už tam sedelo zopár ľudí, ale nikto si nás nevšímal. Vtedy sa nám skrížili pohľady a ja som cítil, že ju musím objať – „Neverím Ti! Ty sa chceš iba vystatovať, že tu máš frajerku!“ …no, zažil som už všeličo, ale takúto reakciu na prvom rande som vskutku nečakal a tak som sa teda zapojil do hry – „Ale ja Ťa mám skutočne rád!“ – a naštvaný som sa zdvihol a odvrávoral do obchodu.

Núdzou tu naozaj netrpeli. Len som sa tak bezducho prechádzal po obchode, dcérenka sa po pár minútach mlčky ku mne pridala a za tretím regálom, pri mrazených rybích hlavách s neprirodzene vypučenými očami, som ju objal. Vtedy som precitol a uvedomil si, že toto všetko vôbec nie je realita. Bol to však krásny pocit. Jej teplo a moje pochybnosti sa vmiesili do hustého beztvarého cesta a ja som sa pri tom cítil neskutočne slobodne a pochopil som, že presne tu, na tomto mieste a v tomto čase, by som chcel zostať naveky. Naša partnerská kríza bola zažehnaná.

Potom som objavil karty. Karty sú vždy a všade kľuč ku všetkému a sú východisko z každej situácie. Bola to úplne nová kôpka žolíkových kariet bez krabičky, úhľadne položená na malom drevenom stolčeku, čakajúc na osamelého pútnika vesmírom. Začal som sa s nimi v rukách hrať, pružiť tú kôpku, vytvárať rôzne vejáre na krabiciach od kureniec. Krásne pri tom všetkom vrzali. Nakoniec som ich prepružil až tak, že sa efektne rozleteli pomedzi ľudí a regále. Majiteľ supermarketu na mňa škaredo zazrel, tak som ich začal chvatne zbierať. Boli však už rozlámané, prepotené a staré.

„Pozrite šéfko, ja Vám ich hneď zaplatím, len mi prosím Vás povedzte, čo je toto za miesto.“ – skrížili sa nám pohľady a ja som si uvedomil, že toto nie je realita a že čas sa zastavil

Toto miesto je presne také, aké ho chceš mať, ale nikdy také nebude. My všetci tu raz možno budeme a zároveň nie sme a teraz, práve teraz, v tejto chvíli na nás nezáleží. Záleží len na tebe. Zobudil som sa za volantom tesne predtým, ako naše auto vyštartovalo do vesmíru. Stihol som zachytiť krátko vyčítavý a bolestný, ale predsa len pohľad mojej ženy a zo zadu spokojný vzdych môjho malého syna. Skončili sme na sračky vo večerných správach, ako ďalšia obeť mikrospánku.

„Nasledujúce zábery nie sú vhodné pre maloletých divákov a pre slabšie povahy“

Dnes nadránom som si spomenul na príhodu, ktorú mi rozprával nedávno môj kolega, herný scenárista, keď sme boli spolu „vonku na vzduchu“. Bola to príhoda o jeho kamarátovi, ďalšom scenáristovi, ktorý sa snažil zapísať si sen. Po pár nociach sa mu to konečne podarilo. Ráno našiel na pripravenom papieriku vskutku strhujúci príbeh, plný napätia a lásky, plný tajomna a hlbokých, večných myšlienok, príbeh s neočakávane prekvapivou pointou. No skrátka:

On – líbá – jí