Lesk a bieda bonusov na CD

Kedysi dávno, v dobách kedy sa hudba predávala na magnetofónových páskach a CDčka boli technologickou novinkou ktorá si ešte len hľadala svoje miesto na trhu, vznikli bonusové skladby. A tie, podobne ako rôzne iné dobrá nápady, časom zmutovali a začali plniť presne opačnú funkciu než pôvodne mali.


Pôvod bonusov

Koncept bonusov nebol nijak zvlášť nový. Keď ešte frčali platne, často sa na single dávali tzv. B-sides. Šlo o rôzne zaujímavé vedľajšie produkty, ktoré vznikli počas natáčania, ale na album sa nedostali. Bolo by škoda, keby len tak zapadli prachom, tak sa nimi vypĺňalo miesto z druhej strane platne.

CDčka v čase svojho vzniku boli podstatne drahšie a prehrávače malo iba málo ľudí. Hudobné vydavateľstvá chceli potlačiť ich predaj. A tak, aj napriek tomu že na CDčkach je len jedna strana, znova objavili bonusové skladby. K albumu na koniec prihodila ešte jedna stopa, ktorá ani nebola oficiálne uvedená v zozname skladieb.

Fungovalo to. Ľudia narazili na pesničku navyše a mali dobrý pocit z toho, že dostali niečo zadarmo. Po čase si na to poslucháči tak zvykli, že sa nejaký ten bonus na záver CD tak nejak automaticky očakával.

Vykročenie smerom k peklu

Nie som si istý, či to bolo presne tak, ale predstavujem si to asi takto:

Niekto nahral album. Nemal naňho dostatok materiálu, takže vyškrabal a zužitkoval všetky zvyšky. Neostalo mu už nič zmysluplné, z čoho by splácal bonus na CD. Tak si povedal: „Nasrať. Nahrám nejaké totálne kraviny. A budem to vydávať za recesiu.“

Ukážkovým príkladom je Nešťastnošťastný fujarista od Wanastoviek. Kodym tam, pravdepodobne zdrogovaný, striedavo fúka do fujary a kňučí, občas to prekladá neartikulovanými výkrikmi ktoré znejú asi ako: „Fuck you, Mathew!“ Teraz to asi bude znieť trochu schizofrenicky – tá skladba je jedna z mojich najobľúbenejších na tom albume, ale uznajte sami, je to sprostosť.

Od takýchto recesistických nezmyslov bol už len krôčik k tomu, aby bonusové skladby nahradili bonusové žvásty. Obzvlášť populárnymi sa stali štúdiové záznamy rozhovoru medzi kapelou. Zvyčajne niečo v zmysle: „Tak už sme to nahrali, môžme to zabaliť.“ Toto, vážení umelci, bola ohraná pesnička už keď ste to použili prvý krát.

Ticho lieči

Úplný vrchol to dosiahlo, keď niekoho napadlo: „Viete čo? Poďme to urobiť tak, že v zozname skladieb nebude žiadny bonus vidieť. Album sa bude tváriť, že už dávno dohral, keď sa zrazu ozve bonus. To je predsa geniálne, no nie?“

Nie.

Takáto finta si totiž vyžaduje, aby sa na koniec poslednej stopy prilepilo desať minút ticha a potom nejaký debilný bonus. Výsledok? Pobavenie – 0, nasranosť – 1.

Datová stopa

Keď dlhé minúty ticha na konci skladby boli úplný vrchol, tak datové stopy sa svojho času vznášali niekde v stratosfére, niekoľko kilometrov nad vrcholom.

Fakt zábavné boli v dobách, kedy kombinované data/audio CDčka ešte neboli technologicky vychytané. Takže napríklad taký Ultrapop od Hexu má namiesto prvej stopy niečo čo znie ako pískanie modemu v štartujúcej stíhačke.

Bravo, majstri.

Čoho sa vyvarovať?

Milí umelci.

Nemiešajte dve skladby do jednej stopy. Keď už na CD musíte dať bonus, umiestnite ho do samostatnej stopy. Trebárs taký Entropicture Dana Bárty začína a končí tou istou pesničkou, rozseknutou na polovicu. Vtipný a zaujímavý nápad, len to spracovanie… Zatiaľ čo prvá polovica pesničky je regulérna prvé stopa, druhá polovica je nalepená do stopy s poslednou skladbou po piatich minútach ticha.

Rozhodne nemajte ako bonus infantilné žvásty. Áno, pozerám sa na teba Christina Aguilera. Čo majú znamenať tie kecy: „Are we done? Are we done? Can we go home now?“ na konci inak skvelého albumu Stripped?

Ale to všetko by sa ešte dalo prehryznúť. Hranicu znesiteľnosti však prekročili chlapci z U2 na albume Zooropa. Za poslednú skladbu a 5 minút ticha nalepili test sirény! To vážne naserie, keď si ten album púšťate v aute a na zadnom sedadle vám konečne zaspalo pol ročné dieťa. Bono, prestaň chvíľu zachraňovať Afriku a skús vziať ohľad na svojich fanúšikov.

Ako na to?

Ideálne je, keď je bonus proste obyčajná stopa s obyčajnou pesničkou. David Bowie na album Outside pridal skladbu Strangers When We Meet. Je skvelá a mám ju veľmi rád. Keď som ju počul prvý krát, hovoril som si, že na ten album nejak nezapadá, že znie ako z toho predchádzajúceho (Black Tie White Noise). A veruže áno, kontrola dátumov mi to potvrdila. Tá skladba zjavne vznikla k predchádzajúcemu albumu, bola dobrá ale nezmestila sa. Tak z nej urobil bonus na ďalšom albume. Správna cesta.

Keď už bonus musí byť dlhé ticho nasledované kvílením a chrapotom, čo tak to skúsiť ako Marilyn Manson? Ten na Antichrist Superstar má bonus, ktorý je normálna samostatná stopa, ktorá však má nastavených 59 minút záproného času. Ak teda album prehrám celý postupne, za poslednou skladbou nasleduje hodina ticha a potom bonus. Ale keď si prehrám iba poslednú stopu, rovno zaznie bonus.

Rovnakú technológiu – t.j. možnosť pridať k skladbe „záporný čas“, ktorý sa prehrá iba ak sa stopy prehrávajú po sebe – krásne využili Beastie Boys na albume Hello Nasty. Jendotlivé skladby na seba plynule nadväzujú vďaka rôznym zábavným prechodom a breakom. Tie sú však súčasťou toho záporného času stopy, takže pri prehrávaní jednotlivých skladieb hraje len tá skladba, bez chaosu okolo. Cool.

Kľúčové slová: hudba, bonus, idiocia
fczbkk
fczbkk
0 komentárov
pred pár rokmi

Komentáre

 

K tomuto zápisu zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre. Buď prvý, kto ho okomentuje.

Pridaj komentár

Komentáre môžu pridávať iba prihlásení užívatelia.