Napriek tomu že mám naďalej pomerne vyhranený názor na linux, som si naň po mesiaci celkom zvykol. Je to však vskutku zvláštny pocit. Táto naša súhra mi pripomína časy, keď som si rokmi inštalovania Windows 95 a 98 nacvičil svoju neurónovú sieť na optimálny postup pri ich inštalácii. Typicky, tak po čerstvej inštalácii, ktorá sama o sebe vyžadovala reštarty aspoň tri a ďalších šiestich reštartoch vďaka ovládačom, som mal teda systém pripravený – na inštalovanie software. Tento inštalačný postup som mal naozaj rokmi vypilovaný, presne som vedel kde v ktorom dialógu mám akú voľbu vybrať a bolo. Bol som spokojný.

(predchádzajúci odstavec priam kvitne slovom inštalácia)

Desktopové Linuxy boli v tom čase kopa sračiek, použiteľné leda tak z konzoly. Bežiac na rovnakom hardware ako Windows, bolo napr. KDE, hneď tesne po piercingu na bradavkách, druhým snom každého sado-masochistu. Tipujem, že zhruba do tohto obdobia sa datuje aj vznik pojmu „prettkávajúce buttony“. Pre neznalých, je to taký ten „hover“ efekt, keď človek nabehol myšou nad úžasne graficky zobrazené (čiže bevel) tlačítko, ktoré sa potom za zvukov hlučného swapovania pompézne prettkalo do zvýrazneného stavu. Browsovanie po [Start], ops. teda vlastne po –K– menu, bol veľmi podobný zážitok. Asi preto doteraz čisto iracionálne nemám rád KDE. V Gnome sa to tiež tak nejako prettkávalo, ale zvláštne je, že to nebolo až tak vidno.

Každopádne, mali sme v škole pravé Unixy od Digitalu, na ktorých sa priživovali zelené žaby a potom miesnosť s krásnymi X terminálmi s brilantnými a vskutku elegantnými čierno-bielymi monitormi s úžasným rozlíšením 1024×1024 bodov. Najväčšia radosť pre študentov bola práve možnosť sťahovať čiernobiele porno a posielať kamarátom na display „Tie skurvené oči” (to je naozaj reálna kamarátova reakcia – “Kukaj do pičíí, kukaj jaké skurvené oči mi tu vyskakujú“ – potom som mu poslal volajakú frndu a potom nás dozerajúci pedagóg vyhodil)

Linux bol napriek tomu cool. Človek si domov priniesol kúsok z toho sveta veľkých sálových počítačov. Dodnes si pamätám finty a prepínače neskutočne geniálneho programu screen, hoc som ho už roky nepoužil.

Podobne ako X terminálka s Digitalmi bola pre študentov mýtická aj miestnosť s WindowsNT4. Každý sa tam chcel dostať a vidieť to porno aj farebne. Tie počítače fachčili brutálne. Úplné trosky to boli, ale kadejaké prastaré Visual Studio a predpotopný GIMP (akože čestné slovo ZX Spectrum programátora, vo WindowsNT učebni bol GIMP:) tam bežali naozaj nádherne. Pravda je, že aj NT na 32MB RAM trpeli prettkávaním tlačítok, ale aspoň to nepadalo a to sa tam striedali študáci snáď aj 12 hodín denne:)

Potom prišiel Windows2000 a bol to šok. Všetko fungovalo. Mal som 64MB RAM, 266MHz počítač, na internáte som pálil warez – pri rýchlostiach vtedajších napaľovačiek hádam že aj rovno zo siete, hral mi starý Winamp, do toho som mal rozpísané zadanie do školy vo worde a samozrejme rozbenuté simulácie experimentov v ActivHDL (inak cool softík).

(a samozrejme mastný stôl a papuľu od kebabu, no klasický študentský život)

A možno som bol len kofeínom nadopovaný škrečok a teraz po tom touléne iba blúznim. Veď predsa linux je tá krása, hviezda intelektu, radosť s ním žiť plodiť a tvoriť, svetlo na konci tunela boriac jarmo národov a všetky počítače sveta by sa mali spojiť do všeobjímajúcej šťastím naplnenej, empatickým svetlom prežiarenej optickej všesiete a za zvukov symfónie miliárd brmkajúcich harddiskov – vysadíme stromy na Mars…

Aj – dva.