Priznám to aj bez mučenia a trvalých následkov na varlatách, ba aj vynechaním elektrošokov kilowaty elektriny súdruhovia ušetria. Priznám to. Mám rád surreálno-absurdné životné situácie a najnovšie aj secesné vejáre.

Dnes sme tak sedeli úplne bežne na pive, preberali vývoj a úspechy intype, neprekonateľne dobrého textového editora novej generácie, až si k nám prisadla slečna. Pekná. Zvláštna. Opitá. Na prvé počutie nezrozumiteľnou češtinou, nám začala vykladať dnešnú životnú svoju neutešenú situáciu.

Myslel som, že chce iba chľast zadarmo. Žiaľ, nechcela.

Odrezali jej prsty. Krvi galóny tiekli, cestou necestou na Hájoch, dolu ulicou. Bŕŕŕŕŕ, začal som ju skenovať, zatiaľ len mierne pripitým pohľadom. Prsia, ruky, nohy, prsty – všetko to bolo celé. Ba aj sandále. Nejak mi to mozog nebral, logikou mojou, bežne obyčajne fungujúcou. Prsty boli vraj v servítke zabalené.

Chvíľu sa nás bála. Asi tak odhadom 3/4 hodinu, kým sme neporiešili záležitosti chlapské a intype pozitívne. Keď som tak neskôr cestou na toaletu zhodnotil osadenstvo pizzerie, boli sme asi jediná možná voľba, ku komu si prisadnúť. Staré babky, elegantné ženy – asi pracovne preťažené, dojemné páriky a – traja gékovia v kúte s dvomi vejármi. Čiže takí normálni ľudia, čo si prišli sadnúť a najesť sa do pizzerie.

„No nekup to!“

Omyl! Bili sa o ňu dvaja. Podrobnosti sú nejasné, no jeden mal nožík, druhý bol frajer. Ten s nožíkom rezol rezom svižným toho druhého, a inak sú vraj kamaráti. Môj ročník. Ten bez nožíka, frajer v šoku, hodinu tam púšťal žilou, miazgu životnú míňal, vraj tam kdesi na Hájoch. Nikto si toho najskôr nevšimol. Martina sa začala starať. Pozrela do servítky a jéébho, dva prsty odfaklené. Jeden na kožke vraj ešte visel. Myslím, že to super hoši na záchranke ešte prišijú (sem prídu oslavné fanfáry a vztýčený palec chirurga). Ten druhý prst, vraj keby sme ho našli, máme zavolať.

Kam do riti? Ja bych aj ochotne pazúry hľadal po nociach, ale čo z toho, že číslo nemám! Dnešný večer by teda isto nabral na inom spáde, keby som natrtkaný zavolal na záchranku…

„Dobrý večer, mám tu teda ten prst!“

Odrecitovala nám básničku. Zvláštne. My sme mleli svoje, ona recitovala básničku. To už som vytiahol okopičovník a s Cohenom sme dávali po všetkých tých pivách hádam aj tretiu, ni poslednú whisky. V mojom notýsku zaznamenané texty ku skladbám v budúcnosti legendárnej kapely „Plávajúce vajgle“, boli už len taký bonbónik večera. Až raz budete čechov počuť nadávať niekomu do „kokotov z plastelíny“, tak vedzte, že za to môže tento úžasný večer :)

Myslím, že ten príbeh bol pravdivý. Mala krv na sandáloch. Pařba sa zvrhla, pobili sa o ňu, frajer pustil žilou, až mu po hodine zavolali záchranku. A ona dostala skrat a išla si k niekomu prisadnúť. Platila za seba. Záverečná, rozlúčili sme sa, urobila dojem a ja len pevne verím, že sa nám podarí spraviť google bombu na explozívny slogan „odrezané prsty“.

Jo a inak, dnes som dostal od Cohena krásny vejár… Centiho je však škaredší, ale sám si ho vybral :)