Moji priatelia a známi dobre vedia, že rád varím. Uľahčuje im to výber darčekov – dobrou kuchárkou alebo knihou o jedle nemôžu nič pokaziť.

Cez víkend som sedel na záchode a listoval hromádkou nových kucháriek. Všimol som si, že tam autori dosť často uvádzajú konkrétne značky rôznych surovín či polotovarov. V jednej dokonca úplne na konci bol zoznam pražských obchodov s adresami a doporučeniami čo sa v nich dá zohnať. Pristihol som sa pri tom, že aj keď nenávidím product placement, čumím na ten zoznam a v duchu si hovorím ktoré z tých predajní poznám a do ktorých v dohľadnej dobe zájdem.

Je to zvláštne. Keď ľudia v kažom druhom českom filme používajú Seznam namiesto Googlu, keď Dr. House neustále propaguje produkty Applu, alebo keď v seriáli 24 dokonca aj súrna videokonferencia amerického prezidenta začína obrovským logom Cisco, strašne mi to vadí. Ale keď mi teta k receptu na zemiakový šalát povie že treba použiť konzervu miešanej zeleniny Bonduelle, alebo keď mi Jiří Stift z Alcronu doporučí že najlepšie argentínske steakové mäso majú v Macre, som za tie informácie vďačný. Viem totiž, že to tí ľudia majú vyskúšané, takže nemusím experimentovať s kdečím, než nájdem tú správnu kombináciu.

Čo ma priviedlo ku kacírskej myšlienke: Čo keď majú bežní ľudia radi, keď im niekto vo filmoch a seriáloch podstrkáva informácie? Zjavne sa na to pozerám zdeformovanou optikou. Ja viem, čo od hudobného prehrávača očakávam a požadujem. Viem si informácie o rôznych značkách a modeloch sám získať, porovnať a vyhodnotiť. Ale laik, ktorý sa v tom nevyzná, je možno rád, že mu Dr. House povie, že ten iPod je najlepší a pritom tak lacný.

Kde je vlastne hranica medzi skrytou reklamou a insiderskou informáciou od odborníka? Jedno aj druhé totiž môže veľmi dobre viesť k zvýšenému záujmu nových zákazníkov o zmieňovaný tovar.

Asi budem musieť prehodnotiť svoju averziu k product placementu. A možno ani nie.