Je celkom dosť hodín na to, že minulú noc, som toho moc nenaspal a pracoval do šiestej ráno na projekte ktorý bol sakramentsky dôležitý a aj napriek mojím obavám úspešne odovzdaný. Nemohol som spať, práve som dočítal knižku od Davida Gemmella s názvom Legenda.

Kúpil si ju spolubydla, vraj má dobré recenzie, a keďže aj ja mám fantasy hodne rád tak som si ju požičal. Páčila sa mi od začiatku, aj keď som ju čítal v rámci medzí, pretože nie vždy na to bolo dosť času, bola mi hodne blízka a už dlho som nemal pri rozčítanej knižke sadnúť si do kresla a čítať. Dnes som si ľahol do postele k svojej krásnej prirateľke a čítal som. A ako som čítal, legenda ma strhávala čoraz viac do hlbín a ja som nemohol prestať. Miestami som bol šialene unavený, ale vždy prišlo niečo čo ma prebralo a strašne ťahalo čítať ďalej a ďalej.

Už dlho som takú knihu nečítal, ja som ju vlastne nečítal, ale žil som s postavami v knihe, bol som tam kde boli oni, robil som to čo robia oni a hlavne cítil som rovnaké pocity, aké pociťovali oni. Popravde, dúfal som, že to skončí tak ako to skončilo a som nesmierne rád že to tak dopadlo. Neviem sa od toho odpútať aj keď viem, že je to len pár písmen na papieri. Tá knižka mi momentálne dala strašne vela, a nikdy by som nebol povedal že ma tolkému naučí. Nejde o nejaké vychytávky či vedomosti. Ide o pohlad, prosté vnímanie.

Keď som knižku zo slzami v očiach zavrel, a pozrel som sa na svoju priateľku, ako sladko vedla mna spí, aká je strašne nádherná a nevinná, mal som chuť zobudiť ju, a povedať jej ako strašne mi na nej záleží, čo všetko pre mňa znamená, ako si ju vážím, ako sí vážim toho čo pre mňa robí, ako sa ku mne správa, a aj keď sú lepšie a horšie chvíle vždy je schopná hodiť to zahlavu a problémy riešiť. Ľutujem všetky chvíle ked som sa správal ako idiot, nech už to slovo zhrnuje akékoľvek záporné vlastnosti.

Poviem jej to hneď ráno.