Tento zápis som začal úplne na hovno a úplne na hovno aj skončí. Dnes som sa vymkol. Kľúče od bytu a vchodu boli na druhom zväzku, zväzok som oddelil lebo u mňa chvíľu býval Markíz de Bazé, dočasný pán mojich kľúčov, zabudol som týchto bratov vrátiť bratstvu kľúčov ktoré sa už pradávno sformovalo v teple môjho vačku, takže cestou na obed, buchnúc dverami a zanechajúc vybitý mobil na mojej sexy pohovke, som si začal nadávať do genitálnych biačššššš, mysliac hneď na efektívne riešenie vzniknutej trápnej situácie, do ktorej som sa vlastným pričinením, ba priam nedbanlivosťou mne jedinečnou dostal, som pohol svojou dva dni v teple perín hnijúcou prdelou smerom k spáse mojej dokonalej.

Som človek senzitívny, takže nasledujúci dvojboj medzi fľašou červeného vína a polovicou fľaše brandy zamával prapodstatou môjho bytia. Moje zmysly boli otupené, v ústach som mal pachuť ako po gymnastickom páse ktorý sme mastili na hodinách gymnastiky na strednej, takže som cestujúc späť do prahy v prvej pätine nášho plodného rozhovoru s Jarom zaspal (sorry Jaro).

Jedna z mojich nových pražských nočných mor sa vyplnila. Nie, nebola to tá, kedy sa akože prebudím a akože silným zakusnutím sa mi vyvrátia všetky predné zuby a akože sa zažnú reflektory a zdvihne sa za mnou akože opona. Nie, tá to nebola. Nebola to ani jej modifikácia, kedy sa pozriem do zrkadla a skríknem – „WopiwiiWubyw­piwii!!“ – a počujem zvuk zdvíhajúcej sa opony (šššššš) a potom sa zažnú reflektory (bzimmr r r r r r r r r…) Cohen s Rikim mi naštastie pomohli. Obzrel som si ich otrasnú vrátnicu.

V utorok večer sa so mnou moje telo prestalo baviť. Poznáte to. Odvrátené pohľady, studená večera v trúbe, jemné ale dôrazné búchanie dvermi, každý z nás išiel spať v inú hodinu, schválne zdvihnutá doska na toalete, poprehadzované záložky s pornom, zmenené heslo do windows…

Celý sled týchto udalostí sa asi začal v nedeľu, veľkonočné sviatky boli v plnom prúde, sobotný chľast pomaly vstrebávali koláče a teda nastal polčas kofoly v krčme pod domom. Marlborky lajtky nemali, tak som si vypýtal červené. Položartom som smerom ku kamošovi dodal – „No kurňa, toto ma isto zabije…” Barmanka nahodila profesionálny úsmev – „To si piš ty mrdka pražácka!“ – sťa britva ostrá myšlienka sestry cirkvi bratskej, neznámo akého mena, uhrančivých pohľadov a uhrančivých pohľadov, otriasla súcnom a…

Cohen s Rikim mi pomohli, najedol som sa (tri dni bych teraz vydržal aj na ulici aj vodu z kaluže bych pil), zavolal som od nich majiteľke bytu, dohodli sme požičanie kľúčov, prebehlo v poriadku. Cestou späť na I.P.Pavlova som si zapálil cigaretu. Niečo tu nesedí. Viem, že som vtedy cez víkend objavil múdrosť. Múdrosť takú silnú, že sa ani vysloviť nedala. „Bhuvaaujvhaaj­jjvuuaau“, alebo tak nejak.

Môj neobľúbený bezďák na Chodove si vypýtal cigaretu. Vyrovnaným pohľadom zvetraného piva a masového vraha som mu úprimne oznámil – „Ujo, dám Vám ju, ale táto Vás zabije“. Nevedel čo sa deje, ale vedel ako má reagovať. Zvieratá to tiež vedia vycítiť. Odišiel. Po chvíli sa ozval pľesk a tá plachta čo je tam nad zastávkou sa trochu zatriasla. Možno mala tá hnedá vrana len hnačku a možno to bol zvyšok toho meteoritu, čo tentoraz netrafil. Vtedy mi to došlo. Niečo tu nesedí. Niečo sa muselo stať v sobotu. Hm….

Cestou na I.P.Pavlova som urobil dve neočakávané veci. Vybral som sa inou ulicou a na prechode pre chodcov som 2 krát prešiel tam a zase naspäť. Chcel som len dofajčiť tú cigaretu, kým ma zožerie tá príšera v metre. V podstate som cítil že mi je zle, že som nadopovaný paracetamolom a že som s veľkou pravdepodobnosťou zmenil farbu tváre na zelenú. Boli tam posledné dve. Dve červené mrchy. Aj tak som si jednu zapálil. Pohrával som sa s dymom na pokraji pľúc.

Každý teraz čaká ako to skončí. Niekto kvôli nedopitému vínu, niekto kvôli tomu, že ma má rád, niekto kvôli tomu, že ma nenávidí, niekto len pustil letokruh do žltého molitanu a pumpárovi a jeho žene je to jedno. Možno sa niekomu bude zdať tento zápis temný, popletený a nezmyselný. Áno, je všetkým a ničím. Je patetický, umelo a niekedy až na efekt vykonštruovaný, ale – výborne som sa pri jeho písaní bavil. Prešiel som z fázy „Jaký popiči nápad“ (dnes v metre, keď som si potykal s neónkou), fázou „2 hodiny ráno, mútim vodu, čas na řízek“ (pred dvomi hodinami) do fázy „Moldavské depresívne víno v ťahu“ (majú v hypernove za 99Kč).

To víno je z Moldavska. Krajina s najnešťastnejšími obyvateľmi na svete. Nemá to nič spoločné so mnou. Neposielajte žiadne nezadané kamarátky, bratkov s chlastom a ani nič podobné. Fakt :]