Firma, pre ktorú pracujem, sa presťahovala. V rámci toho istého areálu, akurát z jedného konca na druhý. V piatok sme šli do roboty ako vždy, po víkende sme sa vrátili do novej budovy. Krajšej, novšej, úžasnejšej. Po všetkých stránkach lepšej. Teda… až na zopár drobností.

Máme novú kuchynku. Je v nej chladnička (konečne!), ale mikrovlnku sa nám presadiť nepodarilo.

V kuchynke sú skrinky. Na prvý pohľad pekné. Na druhý pohľad zaujmú umiestnením rukovätí. Sú presne uprostred medzi pravým a ľavým okrajom. U šuflíku je to logické – potiahnem za stred a celé sa to s najmenšou námahou vysunie smerom ku mne.

Lenže ako to funguje u skrinky, ktorá je vo výške očí? Tá sa iste nevysúva, skôr by som povedal, že sa otvára. No dobre, lenže na ktorú stranu? Alebo je to taká tá skrinka, čo sa otvára smerom nahor? No nič, vyskúšam to.

Pri prvom pokuse som dostal facku zľava. U vedľajšej skrinky som podvedome očakával že sa opäť bude otvárať na rovnakú stranu. Dostal som facku zprava.

Otváranie skrinky do strany za stred je divné. Tým, že človek ťahá za stred, sa vonkajšia hrana vysúva oveľa ďalej než je zvyknutý. Vzdialenosť sa odhaduje blbo, drevený roh sa vždy rúti slušnou rýchlosťou rovno do tváre.

A prečo to všetko? Pretože si nejaký ujo designér povedal, že by bolo cool, keby v záujme vizuálnej konzistencie boli všetky rúčky v strede. Ale v praxi si to nevyskúšal. A zákazník, ktorý si vybavenie kuchynky objednával, si to nevyskúšal tiež, pretože bol ohúrený virtuálnym 3D náhľadom kuchynky. Síce sa nedá ošahať, ale vyzerá cool.

PS: Toto je prvý zápis z (pravdepodobne) dlhej série zápisov. Takýchto drobností je v našej novej budove (a v celom areále) viac než dosť.