Mám kolegu, ktorý sa nevie vyjadrovať stručne. Vždy keď po mne niečo chce, je to tak na štvrť hodiny. Viac než desať minút do mňa hučí. Potom mi dôjde trpezlivosť a zhrniem jeho monológ do troch holých viet. Tie tri vety kľudne mohol povedať aj on. Obom by nám ušetril spústu času.

Blbé je, že v tom nie je sám.

Vopred si premysli čo chceš povedať

Takýto človek začne hovoriť, vrší fakty, argumenty a popisy jeden na druhý, odbieha a okľukou sa vracia. Obvykle hovorí rýchlo, ale v skutočnosti toho povie málo. Nemá to v hlave vopred zorganizované. Snaží sa to zo seba vychrliť skôr, než zabudne ďalšie myšlienky ktoré mu v hlave naskakujú. Namotáva sa na vlastnú snahu vyjadriť všetko naraz.

Prekotné rozprávanie nie je zrozumiteľné. Poslucháč buď väčšinu vecí už vie alebo ich chápe, prípadne ho nezaujímajú. To dôležité sa v záplave slov stráca. Na to zaberá metóda pyramídového písania, ktorá sa krásne dá previesť aj do reči. Na začiatku stručne zhrnúť to čo chcem povedať. Podľa reakcií druhej strany potom časti, ktoré treba dovysvetliť, rozvádzať do ďalších podrobností.

Hovor pomalšie

Paradoxne pomáha spomaliť. Dať si sekundu-dve na premyslenie ešte než sa otvoria ústa. Krátke, jednoducho formulované vety sa potom tvoria oveľa ľahšie.

Na strednej škole som sa zúčastnil študentskej hry – ekonomickej simulácie firmy. Prisúdili mi rolu hovorcu. Celý deň flákal, čo bolo fajn. Ale večer som vždy musel vystúpiť pred davom ostatných účastníkov a odprezentovať výsledky dňa. Zo začiatku som mal úplnú paniku z každej pauzy. Keď som si nemohol spomenúť na nejaké slovo alebo som čakal kým si dohľadám v poznámkach nejaké číslo, pripadalo mi ticho ako nekonečná trýzeň. Po druhom dni mi došlo, že to čo subjektívne vnímam ako minúty trápneho ticha, sú v skutočnosti zlomky sekúnd. Publikum ich ani nezaregistruje.

Zrozumiteľné formulácie

Problém je aj používanie komplikovaných súvetí namiesto jednoduchých a jasných výrazov. Tu sú možné príčiny dve:

1. Nedostatok slovnej zásoby, ktorú rečník obchádza popismi. Pomôže prečítať si s chuťou pár kníh. Je to príjemné, poučné a vážne to pomáha.

2. Používanie prekomplikovaných zdvorilostných fráz. Je rozdiel medzi „Podajte mi pero, prosím“ a „Prepáčte, prosím vás, mohol by som vás poprosiť, či by ste neboli taký láskavý a nepodali by ste mi pero?“ Ten rozdiel je jak v stručnosti, tak vo význame. A veľký.

Vedieť kedy skončiť

Ďalšia rečová vada je neschopnosť ukončiť rozhovor. To je vážne trýzeň.

Obvykle ľudia majú pocit, že musia na všetko reagovať. Ani im nemusí ísť o to, aby mali posledné slovo (vušta!). Skôr si myslia, že je neslušné nechať vetu toho druhého len tak visieť vo vzduchu. Ak od niekoho pravidelne počujete frázy typu „jojo,“ alebo „tak tak,“ je to ono.

Rozoznať tých ktorí nevedia rozhovor ukončiť od tých, ktorí musia mať posledné slovo, je celkom jednoduché. Mlčte. Nechajte ich mať posledné slovo. Ak sa aj napriek tomu nedokážu zastaviť, treba rozhovor zhrnúť, jasne ukončiť a odísť. Alebo sa aspoň otočiť chrbtom. Inak ten rozhovor po vás budú zhŕňať ešte niekoľko krát.

Neschopnosť ukončiť rozhovor je obzvlášť strašný pri telefónovaní. Často to počujem, keď moja priateľka telefonuje s mamou. Minúta normálneho rozhovoru je nalsedovaná piatimi minútami ahoj, čau a pá.

Dobré je vziať si príklad z dialógov v amerických seriáloch. Tam to občas zaháňajú až do extrémov, ale inšpirovať sa nimi nezaškodí. Ľudia prichádzajú a odchádzajú, hovoria svoje repliky alebo reagujú na tie cudzie. Stručne a úderne. A ak nemajú čo povedať, stoja alebo sedia a sú ticho.

Všimnite si tiež seriálové telefonáty. Povedia sa podstatné veci a ten koho práve zaberá kamera zaklapne telefón. Často sa ani nerozlúči (čo je samozrejme neslušné).

Nedávno som v praxi sledoval súboj titanov. Dvaja kolegovia trpiaci jak nestručnosťou tak neukončiteľnosťou na seba tvrdo narazili. Ten rozhovor obsahoval asi toto:

kolega A: Poslal si mi to mailom?

kolega B: Áno.

kolega A: Dík.

A to je celé. Ale oni to boli schopní roztiahnuť na hodinu. Zo začiatku mi to ešte pripadalo vtipné. Občas som sa zastavil a vytlemený som ich sledoval. Ku koncu som už mal vážne chuť na nich zvriesknuť „Dosť!“

Zhrnutie

• Vopred si premysli čo chceš povedať.
• Používaj krátke vety.
• Hovor pomaly a plynule, sleduj reakcie toho druhého.
• Nekomplikuj si reč zbytočnými zdvorilostnými frázami.
• Nakoniec to zhrň a nepokračuj.

… tak tak.