Prečo to vlastne robíš? Baví ťa to? Napĺňa ťa to? Alebo prečo mi teda dávaš systematicky najavo, že som pre teba úplné hovno, totálne nič? Prečo ti na mne všetko vadí? A prečo ma musíš permanentne vytáčať? To ti už na mne vôbec nezáleží? Je mi ľúto, že to takto dopadlo, ale nemôže to byť predsa len moja chyba. Často sa sama seba pýtam, čo som spravila zle. Možno som bola príliš EMO, príliš nudná, príliš múdra, príliš… Priznávam, robím chyby. Robím ich každú chvíľu, ale skús si konečne priznať, že ich robíš aj ty. Možno nie som najdokonalejšia, ale nehľadám v druhých chyby. A už vôbec nie v tebe. A skús uhádnuť prečo: žeby som ťa mala rada? Ale v tvojom slovníku sa také slovo zrejme nevyskytuje. Škoda, mala som si to všimnúť skôr. Moja chyba. Ale nemôžem predsa za to, že ťa mám príliš rada. Možno si ma mal rád aj ty, ale každopádne to bolo už dávno. Až príliš dávno na to, aby to mohla byť pravda. Na čo sa to vlastne hráš? Ja nie som niekto, s kým môžeš zametať podlahu a už vôbec nebudem skákať, ako budeš pískať. Je mi ľúto, že som to doteraz robila. Bolo to z lásky a ďakujem ti za to, že si mi dnes otvoril oči. Možno mi nebudeš veriť, ale aj napriek tomu všetkému ťa mám rada.