Veru tak, čo vám budem nahovárať, uplynulý týždeň som zažil jeden z najväčších tripov v mojom živote. Bol som na Kramároch, kde mi bugfixli hernia inguinalis (čiže po slovensky, operovali pruh). Všetci lekári pri vizite hovorili o plastike, takže som bol vlastne na plastickej operácii (Ooch, cítim sa teraz tak inak, viac sexy a viac krásne, tie prs… Ehm… :)

Celý trip začal v nedeľu, kedy sme prišli s Aničkou na pohotovosť, v dobrej viere v rýchle odbavenie a zasadenie duše mojej do systému. Pohotovosť totiž v nedeľu zabezpečuje príjem pacientov na plánovanú hospitalizáciu. Kompetentná osoba – vrátnička, nám nevedela povedať že čo, tak som sa spýtal na internom oddelení. Tam ma odkázali na dvere oproti s nápisom – „Prijímacia kancelária“. Nik tam nebol. Nik tam nebol ani po 3/4 hodine, takže hladina mojej nasratosti narastala. Nakoniec ma do nemocničného počítačového systému nahodila sestrička z interného s poznámkou – „Je to moja dobrá vóóla, Já tých zvyšných 25 dnes prijímat veru nebudem!“.

Ďalšie trable nastali pred šatňou. Sestrička menežujúca prezliekanie pacientov prišla ležérnym krokom asi po pol hodine. Výsledkom prezliekania bolo nadšené zvolanie mojej bývalej – „Hej Dude! Vyzeráš ako Big Lebowski! Ruky v bok, spravím ti fotku !“ :) Takže asi po skoro dvoch hodinách tápania v nekonečných kramárskych chodbách, som zaľahol na izbe číslo šesť. Izba bola celkom v pohode zariadená, mali sme dokonca vlastné toalety, zdieľané s vedľajšou izbou. Susedom mi bol tichý, avšak Prdiaci muž.

Prdiaci muž ma po predstavení a piatich minútach ticha privítal svojim prvým prdom. Bez slova. Však načo. Chápem, sme v nemocnici, má problémy a musí určite prdieť. Medzi našimi posteľami boli dvere na WC. Prezývku Prdiaci muž si vyslúžil po tom, čo sa raz išiel vysrať na toaletu a prdol mi cestou prakticky rovno do tváre.

O hodinku sa zaplnila aj tretia posteľ, kedy priviedla rodinka asi 60 ročného sympatického dedka. Mal milú rečovú vadu, takže ma potom neskôr oslovoval „Jurlko“. Problém bol, že trošku nepočul, takže som sa ujal roly hlásnej trúby.

Celú nedeľu som nejedol a pil veľmi minimálne. Dedko nám porozprával svoju lekársku story, očakával, že pôjde na drobnú operáciu, porozprával nám ako bolo dobre za komunistov, ako robil 40 rokov v hydrostave a ako si čapovali v pezinských závodoch víno do igelitových vriec. No srandy kopec. Pridiaci muž pri téme futbal iba zvolal – „Trenčín vyhral“. Dedko ho potom neskôr familiárne nazval – trenčan.

V pondelok ráno prišla hodina H. Bol som so svojim osudom po prebdenej noci vcelku zmierený, takže tak rezko na operáciu vykračujúceho pacienta asi dávno nevideli. Pripútaný na stole som sa hneď zamiloval do neznámej sestričky, čo mi napichla infúziu. Mala rúško, pekné oči a príjemný hlas. Pripevnený ku stolu, čakajúc na chirurga a na jeho prvý rez, som si asi 10 minút obzeral všetky tie blikajúce anesteziologické a ostatné zariadenia. Celkom dobré vybavenie, konštatujem laicky. Potom mi „moja“ sestrička povedala – „Pichnem Vám injekciu“ – „Už ma idete teda uspať?“ – „Áno“ – pichla. Rukou sa mi do tela dostalo krásne teplo a kľud…

Prebudenie bolo strašné. Bol som zjavne v pooperačnom depe, vyložený na svojej posteli a kašľúc na svet. Mozog mi začal po pár sekundách pracovať a zhostil sa vysvetľovať hrdlu – „Jeb kurva na to, to škriabanie v krku je vlastne len taký príjemný jarný vánok. Pozri kurva akú bolesť to spôsobuje tam dolu v bruchu!“ – Pomohlo… Po prevoze na izbu som hneď poslal celej rodine správu že som OK. Prdiaci muž išiel akurát domov, prišla ho vyzdvihnúť manželka a bol na ňu celkom aj odporný…

V utorok ráno prišiel šok. Na vizite ma chceli poslať hneď domov, 24h po operácii – „Však spať môžete aj doma“. Zachránil som sa odvolaním na problémy pri močení (2× som skoro odpadol na záchode) a na celkovú slabosť. Mal som už normálnu stravu, takže som zvládol 3× prejsť dlhou chodbou po poživeň a späť. Ale až v utorok cez deň. Neviem si predstaviť, že by som sa mal v takom stave trepať nejako domov.

Popoludní nakukla do mojej izby sestrička so slovami – „Viete po anglicky?“ – „Jo trochu (ďaleko viac ako zvyšok personálu)“ – „Dobre, dám vám tu takého škóta“.

Škót bol v prdeli. Zopakujem, škót bol v PRDELI. Práve tu totiž zažíval svoj malý osobný Hostel. Prijali ho na pohotovosti s podozrením na akútny apendix (slepé čerevo), takže ho hneď napichli na infúzie, prísna diéta, nič nejesť, nič nepiť. Sestričky sa snažili. Bolo to celkom milé, ako mu dohovárali po slovensky, ukazujúc pritom náčiním, čo do neho mali narvať. Prvý pokus napichnúť infúziu zlyhal, takže mu po 10 minútach začala tiecť z ruky vodička. Medzičasom prišla Anička na návštevu, takže mi trošku pomohla pri komunikácii (teda, kritickú fázu napichnutia druhej žily vybavila vlastne celú ona:). Druhý pokus druhej sestričky spôsobil krvácanie z ruky, ale nakoniec sa jej to podarilo. Chlapík bol v prdeli.

Dedko začal po čase na neho žiarliť. Jednak nepočul, za druhé asi nechápal, že akútne stavy treba riešiť pozorne a za tretie… Myslel, že pôjde na malú dorábku predchádzajúcej operácie v Šali. Nakoniec sa z toho vykľulo rozpárané brucho s vývodmi, takže chudák sa dva dni nemohol poriadne hýbať, takže ho to celé riadne štvalo. Podobne som si aj ja myslel, že pruh je tak jazva na 5cm. Keď som prvý krát zbadal kancelárskymi spinkami zošitú 15 – 20 cm jazvu, napadlo ma jediné – „Asi som mal voliť tú laparoskopiu“ :)

Späť ku škótovi. Dozvedel som sa že pracuje pre slovenské Lenovo a zaúča nových regrútov. Celý zvyšný deň volal kade tade, obvolal snáď celú rodinu, kolegov, kamarátov, bývalé frajerky atď. V noci, keď už si myslel že všetci spali, zožral bleskom celé jablko. Porušil diétu, hazardér jeden. Myslím, že ho nakoniec neoperovali, pretože sa mu to ustálilo, krvné testy v stredu sa zdali byť dobré, takže ho plánovali poslať na ďalší deň domov. To už som bol na odchode, ale z jeho posledného škótskeho telefonátu vyplynulo, že do niekoho hustil, aby mu objednal hneď letenku do UK. Domov som sa dostal vďala mojej úžasnej bývalej budúcej svokre (teda Aničkinej mame). Bez nej by som asi niekoho prizabil škaredým pohľadom v MHD.

Story sa nejak pretiahla, takže ju dokončím len krátkou malou sebareflexiou.

Celkom chápem, kde je moja úloha v spoločnosti. Platím dane a odvody, z toho sa následne zaplatí kopec hovadín a nakoniec asi aj to zdravotníctvo. Nemal som z nemocnice zlý pocit. Personál na mojom oddelení bol fajn a snažili sa. Boli MILÍ. Tak veľký komplex ako sú kramáre má však tiež kopec zašívarní. Čo ma však šokovalo najviac bolo uvedomenie si, že tí ľudia za 3 dni spravili viac a zmysluplnejšej práce ako ja, za posledných 5 rokov. Viem, kde je moje miesto v spoločnosti, ale nemám z toho vôbec radosť…

Ďakujem za pozornosť.

PS: lekári vedia po anglicky, hlavne tí mladší.