Tento zápis je veľmi smutný. Vopred mi odpustite, že si takto verejne upratujem temné zákutia mojej duše, ale inak to v tejto situácii naozaj neviem spraviť. Vysvetľovať všetkým mojim priateľom osobne čo sa stalo, tak na to naozaj nemám silu.

Takmer polovicu svojho doterajšieho života som mal iracionálny strach, ktorý výrazne formoval moju povahu. Iracionálny strach z lekárov, lekárskeho prostredia a vôbec, lekárske ordinácie som navštevoval výhradne iba keď to bolo extrémne nevyhnutné. Pred niekoľkými dňami som sa tohto strachu zbavil, avšak, stálo ma to obrovskú obeť.

Pred niekoľkými dňami som sa rozišiel s mojou doteraz jedinou a najväčšou láskou. Náš vzťah už dlhší čas bol zvláštny. Ani sme sa veľmi nehádali, žiaden kuchynský riad nelietal, no tak nejak sme obaja tušili, že medzi nami narastá napätie a že z toho bude vážna kríza. V podstate sme už nedokázali poriadne spolu komunikovať o ničom inom, ako o sobotnom nákupe.

Teda, aby som bol presný, ona sa vlastne rozišla so mnou. Zamilovala sa do iného a nabrala obrovskú odvahu mi to po pár dňoch povedať (ona skrátka nevie klamať). Nabrala odvahu povedať to po tom, čo ma pred možno dvomi mesiacmi „donútila“ presťahovať sa do nášho prvého spoločného privátu (nerátam môj pobyt u jej mamy), podporovala ma v tom, aby som si totálne rozvrátil zabehaný život (opustil som výborne platené, ale posledný rok nudné zamestnanie a začal som pracovať na Intype). Ako som bol v Prahe oslavovať odchod zo zamestnania, hrádze sa prelomili a zamilovala sa do kamaráta a kolegu z práce, ktorý sa pomaly stával aj mojim priateľom. Zamilovala sa do človeka, ktorý tu plánoval s nami spoločne bývať vo zvyšnej voľnej izbe. (Sa to zamotáva, že?)

Niekto by si pomyslel, že je strašná piča.

Nie, nie je. Anička je ten najkrajší a najúžasnejší človek akého som vo svojom doterajšom živote stretol. Za tým si stojím a do konca svojho života si za tým budem stáť (keby som raz tvrdil iné, dajte mi riadne na hubu). Boli sme spolu skoro 7 rokov a prežili sme spolu veľa krásnych chvíľ. V našom vzťahu boli samozrejme aj zlé obdobia, ale tak nejak sme to vždy preskákali. Pre všetkých naokolo sme boli takmer ideálny pár.

V čom je teda pointa? Lekárka mi potom povedala, že mám karcinofóbiu (strach z rakoviny). Ešte na strednej škole som objavil na svojom ramene hrčku. Tento fakt som však v danej chvíli nevedel racionálne spracovať a tajil som túto skutočnosť celé roky. Tajil som to rodine, mojim najbližším, ľudom s ktorými som býval a ktorých som mal rád. Niekoľkým priateľom som sa zveril, ale boli sme vždy opití, takže tomu nikto nakoniec neveril. Tento strach a pocit beznádeje sa usídlil hlboko na dne mojej duše a výrazne formoval moju povahu. „Máš v piči!“ – bolo heslo mojich dní. Kamaráti z internátu sa isto pamätajú na to, ako vágne som sa správal ku škole. Niektorí ma za to mali radi, lebo to bolo svojské a cool, iní ma zas nechápali. Do toho sa neskôr priplietla Anička, avšak ani jej som to nedokázal povedať. Čím bol náš vzťah krajší a hlbší, tým som sa v slabších chvíľkach samoty dostával do väčších a väčších sračiek. Bol to naozaj veľmi začarovaný a strašný kruh. Najhoršia bola predstava, že by sa nám podarilo náhodou splodiť potomka.

Teraz si myslíte, že som strašný a nezodpovedný chuj. Áno som, ale to sa už v živote tak stáva, ľudská myseľ je vskutku nevyspytateľná. Hrčka časom zmizla a neskôr ma občas iba pobolievalo rameno. Nič vážne, celkom bežná to vec pre fyzicky neaktívnych workoholikov pracujúcich s počítačom. Pred možno 3/4 rokom sa však objavili ďalšie dve – na nohe a na sedacom svale (áno Miloš, je to nakoniec „rakovina prdele“:)

Po tom, čo sme sa teda rozišli, som našiel odvahu zase ja. Odvahu povedať jej to ešte raz a poriadne. Kedysi dávno sme totiž mali podobný rozhovor, ale ani vtedy som to nedokázal povedať dostatočne jasne a zreteľne na to, aby ma počula. Teraz ma trápi neuveriteľný pocit viny, pocit zahodeného života, ale je to rozhodne tisíc krát lepšie, ako myslieť skoro každý deň na smrť. Aničku trápi zase pocit viny, že si nič nevšimla a že ma takto zradila. Uisťujem vás, že si nemohla nič všimnúť a rozchod bol pre ňu asi jediným východiskom z danej situácie.

Teraz sme v celkom tragikomickej situácii. Miluje iného človeka a je s ním šťastná, mňa má stále rada a bývame spolu, snaží sa ma všemožne psychicky podporovať a ja sa ju snažím nemilovať. Každopádne, nabral som nový impulz do života. Vyšetrenia sú viac menej pozitívne, takže som sa v podstate znovu narodil. Myslím, že sa stal zo mňa úplne iný človek. Možno momentálne o niečo smutnejší a s množstvom starostí naviac, ale za to otvorenejší a úprimnejší, takže si môžete byť istí, že keď sa smejem, je to naozaj.

A čo ďalej? Snažím sa všemožne nemyslieť na to, čo bolo. Snažím sa pracovať na Intype (áno Martin, fakt sa snažím:), začal som cvičiť a trošku viac sa o seba starať (vždy som mal tendenciu stať sa metrosexuálom:) Nový život s najväčšou pravdepodobnosťou začnem v Prahe, kde mám zopár skvelých priateľov.

Ďakujem všetkým ľuďom, všetkým čo ma majú radi. Zvlášť ďakujem Martinovi, Milošovi a v neposlednom rade Aničke a jej mame za pochopenie a morálnu podporu.

Mám vás rád a držte mi palce.