Mám rád svoje sny. Sníva sa mi často a väčšinou je to pekná divočina.

Naučil som sa ich svojim spôsobom analyzovať. Snáre neuznávam. Myslím si, že sny sú natoľko osobné, že si ich každý musí analyzovať sám. Nie sú pri nich totiž dôležité iba obrazy, ale hlavne pocity ktoré snívajúci pri tom má.

Všetko v mojich snoch je odrazom niečoho skutočného. Myšlienky, osoby, predmetu alebo deja. Niečo sa tam dostáva len preto že som si na to cez deň spomenul alebo som to niekde zahliadol. Niečo sa tam však vyplaví z podvedomia.

Keď sa mi podarí poskladať si tú skladačku, prísť na to čo je čo a následne odfiltrovať obyčajné veci od odkazov z podvedomia, je to ohromné. Často mi to pomáha pochopiť rôzne pocity alebo vedome urobiť ťažké rozhodnutia.

Občas sa stanú fakt absurné veci. Raz som napríklad v sne rozlúštil hádanku, kvôli ktorej som sa zasekol v istej počítačovej hre. Keď som sa učil na skúšku z ekonomiky, v sne som konečne pochopil súvislosti medzi nabiflenými vzorcami.

Sú však sny, ktoré sa mi nepodarí rozšifrovať. Napríklad minule:

Bol som v ateliéri plnom kovových políc. Na zemi ležal o stenu oprený abstraktný obraz. Jeho maliar a dvaja asistenti ho dokončovali. Kľačali pri tom, okolo rozložené plechovky s farbami. Jeden z nich nabral na štetec modrú a priložil ho doprostred veľkej žltej škvrny. Okolo štetca sa rozpíjal zelený terč. Ten obraz mi pripadal hotový. Veľmi sa mi páčil, ale až keď tam pridali ten zelený flek s modrým stredom, uvedomil som si že takto je ten obraz ešte lepší.

Fakt si s tým snom neviem rady. Ale to nič. Veď ono mi to podvedomie vytmaví v nejakom ďalšom.