V Egypte majú uličky smrti. Sú to vražedné pasce na turistov. Vedú od parkoviska či prístavu k nejakej atrakcii či pamiatke. Po oboch stranách sú lemované davmi predávajúcich.

Úbohí turisti sú vystavení strašnému divadlu a psychologickému tlaku. Predavači kričia a kvília. Agresívne ponúkajú svoj tovar. Tvária sa akoby osud celej ich stočlennej rodiny závisel na tom, či si od veľkomožný turista kúpi vzácnu kamennú misku alebo sušené ťavie vajcia.

Našťastie v Egypte majú turistickú políciu. Po stranách uličiek smrti sú natiahnuté biele čiary. Na obchodníkov fungujú ako silové pole. Pri koncoch uličky totiž stoja ostražití chlapíci so samopalmi. Stačí natiahnuť pracku do zakázaného priestoru…

Na uličky smrti som si spomenul dnes ráno v metre. Rozdávači novín zdarma. Živé stojany na Strážne veže. Tradiční žobráci. Žobráci na dobročinné účely. Anketári a dotazovači. Vnucovači vzorkov a katalógov.

Je zaujímavé ich sledovať. Niektorí tam už pôsobia dlho. Vedia kedy sa kam postaviť. Rozlišujú rôzne hustoty davu – niektorým sa vyhýbajú, do iných sa naopak ponoria a cedia. Na nováčikoch je vidieť frustrácia. Ešte nemajú nacvičené tie správne frázy, ktorými sa im podarí zachytiť aspoň každého stého osloveného.

Nie je však príjemné sa medzi nimi predrať. A bude to len horšie. Je len otázka času, kedy reklamky vymyslia lepší spôsob ako tých ľudí motivovať. Budú agresívnejší a vlezlí. Sluchátka v ušiach už ma pred nimi asi nezachránia.

V Ázii je vraj osvedčený spôsob ako sa zbaviť doterného trhovníka: Strčiť mu dlaň tesne pred tvár. Pomaly a nekontaktne ho tak vytlačiť zo svojej osobnej zóny.

Asi je načase, aby som to začal trénovať. Alebo to príde samo a začne byť bežné že si občas proste kopnem.