Pred pár rokmi, v bývalej práci, som sa podieľal na jednom posranom projekte. Musel byť spustený v pondelok. Človek ktorý mal ten projekt na starosti, jeden z pánov majiteľov, s tým prišiel na poslednú chvíľu. Ako vždy. Niekedy v piatok okolo poludnia.
Niekoľko ľudí, žiaľ vrátane mňa, tam strávilo pekný víkend. V sobotu o polnoci nám dokonca objednal pizzu. Hurá! Prišla nedeľa. Všetci to chceli mať čím skôr z krku. Spustiť to a vypadnúť preč. Pán majiteľ, namiesto toho aby si vyhrnul rukávy a pomohol, prichádzal s návrhmi na zmeny na poslednú chvíľu. Niet divu, že morálka bola na bode mrazu. Absolútneho.
Čo s tým? Stačí zalistovať v managerskej príručke objednanej z Amazonu a riešenie je na svete. Zamestnancom treba dať motivačnú reč. Okolo poludnia bol celý team zvolaný do zasadačky. Dozvedeli sme sa, že projekt je veľmi dôležitý, v pondelok ráno proste musí byť spustený, takže sa máme sústrediť na prácu a nemrhať ani minútu na zbytočnosti.
To, čo som zhrnul do jednej vety, som v rôznych formuláciách počúval dookola asi štvrť hodiny. Nevydržal som to. Opýtal som sa či sa dozvieme aj niečo podstatné. Ak nie, nebudem mrhať ani minútou a vrátim sa k práci. Vraj nie. Odišiel som.
Celé to trvalo asi hodinu. Kolegyne som sa potom opýtal, či som o niečo prišiel. Nie. Motivačná reč sa kruto minula účinkom.
Lenže… chyba nebola v samotnej motivačnej reči. Som si istý, že keby sa uplatnila na vhodé publikum, zafungovala by. Problém je v tom, že sme neboli dobré publikum. Vyrastali sme za komunizmu. Boli sme zvyknutí na povinné jasanie v prvomájových sprievodoch. Vycvičili nás k tomu aby po nás prejavy pánov na tribúne stiekli a nezanechali ani stopu. Vedeli sme, že rečníci klamú a že si máme myslieť svoje.
Výsledkom je, že keď sa managerský prístup ktorý by určite zafungoval v USA alebo západnej Európe, aplikuje na postkomunistických ľudí, stretne sa s presne opačným účinkom.
Teraz na to začínam narážať znova. Firma do ktorej som nedávno nastúpil bola pohltená nadnárodnou korporáciou. Pre mňa ako pre radového zamestnanca sa nezmenilo prakticky nič. Akurát mi chodí hromada korporátneho spamu (už na to mám filtry). A samozrejme som svedkom častých stretov západnej managerskej kultúry s postkomunistickým pracujúcim človekom.
Kedy si konečne kravaťáci spoza oceánu uvedomia, že síce majú myslieť globálne, ale konať lokálne? Že nemôžu ku každému, na všetkých kontinentoch a v každej krajine, pristupovať rovnako? Prečo nenechajú jednanie s miestnymi ľuďmi miestnym managerom? To si vážne neuvedomujú, že ich snahy sú kontraproduktívne? Alebo im je to jedno, pretože sa to v absolútnych číslach stratí?
A ešte jedna vec by ma zaujímala: Koľko generácií potrvá, kým sa aj v Československu budú môcť začať úspešne uplatňovať motivačné príhovory? Myslím, že ešte jedna, maximálne dve. Kolegovia a kamaráti s ktorými som to preberal krútia hlavami. Vraj viac. Čo si myslíte vy?

Sleduj všetky zápisy pomocou RSS
Sleduj všetky komentáre pomocou RSS
Ahhh.. velmi pekne napisane. Uplne s tebou suhlasim.