Hudobné albumy. Mám pocit, akoby boli na vymretie. Je to škoda.

Bolo to dávno. Pod pojmom „pirátstvo“ sa vtedy rozumeli lacné magnetofónové pásky z Poľska, ktoré na blšáku predávali vietnamci. Vtedy ešte existovali albumy. Človek si ho kúpil a počúval. Dookola. Autor skladby zoradil a v tom poradí sa prehrávali. Áno, samozrejme sa dalo pretáčať. A magiče mali také to trojmiestne počítatkoNa začiatku obľúbenej skladby sa vynulovalo. Keď dohrala, pretočilo sa na nulu. Ale väčšinou sa ten album počúval tak ako bol.

Mal som kazetu, na ktorú som si natáčal hity z rádia. Keď sa kazeta zaplnila, počúval som ju dookola. Dodnes mám vďaka tomu do mozgu vypálenú postupnosť niektorých skladieb. Po „No Limits“ od 2 Unlimited šlo „All That She Wants“ od Ace Of Base. Akurát medzi nimi zaškrípalo pol slova hlasom Jula Viršíka. Takú silu mali kedysi albumy.

Potom prišli CDčka. Umožnili úžasné veci. Autorepeat. Programovanie poradia skladieb. Náhodné prehrávanie. Dodnes netuším, v akom poradí na seba nadväzovali skladby z „Music For Jilted Generation“ od Prodigy. A to som ten album počúval vkuse, furt dookola. V náhodnom poradí.

MP3-ky. Grabnutie CDčka kedysi trvalo celú noc. Keď sa niečo prehrávalo, museli sa zavrieť všetky ostatné aplikácie, aby to procesor stíhal. Svoju zbierku albumov (všetkých 30 CDčiek) som graboval mesiac. Ale stálo to za to. Dal sa naklikať a uložiť playlist. Ten mohol skákať z albumu na album. Vlastne ani netrebalo mať celý album, ktorý akurat zaberal drahocenných pár mega na disku. Stačilo si nechať pár najobľúbenejších skladieb.

Dnes sa už ani netreba zaťažovať playlistmi. Teda aspoň nie tými ručne naklikanými. Môžem si nechať v náhodnom poradí prehrať všetky skladby ohodnotené viac než štyrmi hviezdičkami ktoré som už nepočul viac než dva týždne. Môj najobľúbenejší playlist.

Keď sa na trhu objavil Shuffle, povedal som si: „Konečne niekoho napadlo to takto zjednodušiť. Môj prehrávač je aj tak vždy nastavený na náhodné poradie a je plný singlov.“ Internetové obchody s hudbou predávajú kusovky. Mrknite sa na štatistiky napríklad na Last.fm – hitové skladby majú niekoľkonásobne viac prehraní než celý zvyšok albumu. Niektorí začínajúci umelci, ktorí publikujú hlavne na webe, už ani nezgrupujú skladby do albumov. Ani virtuálnych. Načo?

Nie, nebudem na to pindať. Nič proti tomu nemám. Je to úplne v poriadku. Je to vývoj, krok dopredu. V ústrety požiadavkám publika. Tiež to tak robím. Je to fajn.

Akurát som narazil na problém. Hitovky ktoré počúvam furt dookola sa mi hrozne rýchlo opočúvajú. Prehrávač mi skáče zo skladby na skladbu, z albumu na album, zo štýlu do štýlu. Mieša sa to, vzniká guláš, ktorý sa mi prejedá.

Už asi rok znovu objavujem albumy. Je to skvelé. Album, aj keď to nie je žiadne „Greatest hits“, funguje určitým spôsobom. Ak je dobre urobený, ak je konzistentný, navodí nejakú atmosféru a náladu. Skladby, ktoré sú samé o sebe priemerné, dohromady dávajú čosi viac. A niektoré dokonca, keď si ich vypočujem v kontexte a viackrát, sa mi začnú pozdávať viac než tie čo ma za uši chytili už na prvé počutie.

Vraciam sa k starým albumom. Dokonca aj k ktakým, o ktorých som si myslel, že ich už mám dávno opočúvané. Nemám. Som rád, že nemám nejaký blbý Shuffle, ale plnohodnotný prehrávač.

Skúste si to niekedy. Pustite si album a nepretáčajte ani nepreskakujte. Je to paráda.