Vojnové sny

Polnoc. Veziem Cohena nočnou Prahou domov. Niekde na pol ceste zastavujeme na benzínke. Potrebujem natankovať a odskočiť si. Z dverí WC práve vychádza slečna. V ruke mop. Podlaha je mokrá. Nedá sa nič robiť – musím.

„Šmarjá! To je furt… Furt!“ rozčuľuje sa slečna.

Pripomenulo mi to vojenčinu. Večerné upratovanie. Než vojaci zaľahnú do postelí, robí sa nástup. Chodba, záchody a schodisko musia byť čerstvo vytreté. Čo je problém. Je to totiž okamih, kedy sa väčšina ľudí vracia z vychádzky. V lete, keď je sucho, sa to dá zvládnuť. Ale v zime proste nie je možné zaistiť, aby cez to neprebehol niekto v kanadách z ktorých stekajú chuchvalce čľapkanice. Obvykle sa to riešilo tak, že sa prúd na poslednú chvíľu pribiehajúcich pred vchodom na chvíľu zablokoval, podlaha sa rýchlo pretrela, vykonala sa večerná kontrola a následne sa schody opäť zasvinili. Nehľadajte v tom logiku.

O vojenčine sa mi občas sníva. Témetika je vždy rovnaká. Musím sa tam na nejaký čas vrátiť. Deň, dva. Týždeň. Mesiac. Ten interval sa v mojich snoch stále predlžuje. Tentokrát to bol dokonca rok.

Slovenská armáda sa v tom sne rozhodla, že nielen že nezruší ZVS, dokonca sa vráti k pôvodným dvom rokom služby. A to so spätnou platnosťou. Takže som už ako starý mazák prišiel do kasína. Nikoho nebuzerume ani neponižujem, ale viem že ako „starý“ mám isté práva a dožadujem sa ich. Toto bidlo je moje, táto bufetka tiež. Vidím že tam už máš vybalené veci a je mi to ľúto, budeš si musieť nájsť niečo iné. Mám na sebe uniformu, ale o jej vzorovú úpravnosť sa nestarám. Nenosím čapicu, gombíky na vreckách nezapnuté, opasok nie je dotiahnutý na doraz. Za to by v prijímači boli tri Tatranky. Lenže v tom sne som mazák. A podľa toho sa bavím aj s dôstojníkmi. Žiadne salutovanie, zdvorilé „dobrý deň“ bohato stačí.

Neviem prečo, ale v mojich snoch je to tak vždy. A nielen v tých o vojne. Občas sa mi sníva aj o škole, o skúškach na vyške a podobných veciach. Som v nich kľudný, civilný, mám svoju hrdosť a nadhľad.

Páči sa mi, aký som vo svojich snoch.