Sú frázy, ktoré vyzerajú zdvorilo, ale v skutočnosti nie sú. Človek v nich niečo naznačí, ale neurobí to.
Napríklad: „Chcel by som sa poďakovať za túto krásnu vec.“ Znie to vzletne, ale v skutočnosti sa ten človek za nič nepoďakuje. Iba publiku oznámi, že by to rád urobil. Skutek utek. Keď sa bude skutočne chcieť poďakovať, povie: „Ďakujem vám za túto krásnu vec.“
Iný príklad: „Prosím vás, môžem sa vás opýtať koľko je hodín?“ Človek ktorý položí túto otázku očakáva, že sa v odpovedi dozvie konkrétny časový údaj. V skutočnosti by však odpoveď mala znieť: „Áno, môžete.“ A až potom by padla konkrétna otázka.
Nemám nič proti zdvorilostným frázam. Patria k dobrému správaniu, pomáhajú nadviazať komunikáciu, umožňujú vyjadriť (alebo naopak zatajiť) veci ktoré by sa inak vyjadrovali ťažko. Ale mali by dávať zmysel.
Vyššie uvedené príklady v skutočnosti nie sú zdvorilostné frázy. Sú to zdegenerované pozostatky zdvorilostných fráz, v ktorých vlastne žiadna zdvorilosť nie je.
Aj frázy môžu byť stručné a k veci.

Sleduj všetky zápisy pomocou RSS
Sleduj všetky komentáre pomocou RSS
No predpokladam, ze to asi nemyslis vazne, ale zkusim vaznou odpoved. Duvodem tohoto „balastu“ je pripravit tazatele na otazku nebo to cele sdeleni.
Navic je to cele strucnejsi dialog: A: „Nevite prosim kolik je hodin?“ B: „10:50“ A: „Dekuji“
Je o neco rychlejsi nez A: „Nevite prosim kolik je hodin?“ B: „Ano, vim“ A: „Kolik je tedy hodin?“ B: „10:50“ A: „Dekuji“
A samotna otazka: A: „Kolik je hodin?“
Stavi B do neprijemne pozice, kdy si A vynucuje odpoved aniz, kterou B ani nemusi znat, nebo nechce s A mluvit, apod.
Intepretovat tyto zdvorilosti doslovne mi prijde humorne tak poprve, podruhe. Pak uz je to spise trapne.