Včera ma chytila strašná zlosť. Júúúj, či som sa pajedil! Zase ma totiž naštval ten môj paskudný počítač.
V poslednej dobe akosi strácal stabilitu. Kymácal sa čím ďalej tým viac. Až sa predvčerom v neskorých nočných hodinách vykotil definitívne. Systém spadol práve v okamihu kedy sa pokúšal reštartovať. Rozosral sa tak, že je nutná reinštalácia.
Po neblahých skúsenostiach od minula trpím miernou paranojou. Všetky data zásadne ukladám iba na jeden disk (na ten, kde nemám systém). Takže som zo skrine vytiahol ten datový disk a odmietam ho strčiť späť skôr, než bude všetko opäť v poriadku.
Lenže hovno. Ten druhý disk je totiž Serial ATA a nie IDE. Pri bootovaní ho z nejakého dôvodu nevidieť, kým tam nie je aj ten druhý disk.
Tak som z krabice s haraburdím vyhrabal dva staručké disky ktoré už nepoužívam. Reku, skúsim to s nimi. Finta je v tom, že obidva disky boli v krabici preto, lebo sú pokazené. Paráda.
Tak nič, iná stratégia. Strčím tam obidva disky. Nabootujem Knoppix z CDčka. Prekopírujem data aj na druhý disk, takže mi potom bude úplne jedno, ktorý mi to pri inštalácii preformátuje. Prd. Knoppix tie disky nejak nerozoznal.
Vytočený do biela, úplne zblbnutý večnými rebootmi a prehadzovaním káblov a snahou zorientovať sa vo všetkých tých majstroch a slejvoch a kábloch a kto vie v čom ešte, rozhodol som sa pre radikálny krok:
Vysral som sa na to.
Proste som to vypol. Nahádzal všetky káble späť. Zavrel skriňu a odložil ju do kúta. Odtiahol som stôl a rozmotal káblovú anakondu ktorá tam už roky bobtnala. Poriadne som spoza modemu vysal chuchvalce prachu veľké ako päsť. Vyhodil som hromadu zakotúľaných pistácií, lieskových orechov, mandlí a dokonca dvoch kamienkov.
Všetky káble a periférie ktoré sa mi hromadili okolo stola som stočil a uložil do veľkej igelitky. Povedal som si, že ich tam nechám, kým ich nebudem skutočne potrebovať.
Namiesto svojho počítača som použil pracovný notebook. K tomu monitor. Klávesnica a myš. A samozrejme môj miláčik – USB pamäť s podporou U3. Káble pod stolom sú stočené na potrebnú dĺžku a stiahnuté kobercovou páskou.
Vyzerá to nádherne. Dokonca to aj farebne ladí. Nerobím si žiadne ilúzie že to tak bude vyzerať aj o dva týždne. Dovtedy si to však poriadne vychutnám. A kto vie? Možno v sebe nájdem dostatok odhodlania aby som to tak udržal.
Jediná vec, ktorú som už vytiahol z tašky, je USB kábel k foťáku. Nič iné mi zatiaľ nechýba.
PS: Cohen, prosím ťa, keď sa vrátiš do Prahy, pomôžeš mi dať ten môj zdechlý počítač dohromady, dobre? Platím ako obvykle, v naturáliách – niečím dobrým na večeru a pozvaním do kina.
Sleduj všetky zápisy pomocou RSS
Sleduj všetky komentáre pomocou RSS
reinstalace je na kokot, ale za takove naturalie ti to klidne udelam aj ja…