Dnes som sa dozvedel, že sme DINK. Až doteraz som si naivne myslel, že som tak trochu mimo marketingové škatuľky. Vytešoval som sa z toho, ako si na mne reklamné kampane vylamujú zuby. Bol som rád, že proste nie som ich primárny cieľ. A ono hovno. Sme DINK.

(Než vysvetlím, čo to tí DINK sú, ešte spomeniem Jirkov starší zápis, ktorý sa mi teraz tak nejak pripomenul.)

Hlavné dojné kravy v našej spoločnosti sú tzv. frikulíni. Mládež bez vlastného názoru a stabilnej osobnosti. Manipulovaná médiami, kupuje si mobily a vyzváňania, značkové handry, chodí na zupr párty a vôbec robí všetko to, čo podľa médií má robiť správny frikulín.

Ďalšími úbohými obeťami sú rodičia malých detí. (Opäť – Jirka sa k tomu nedávno veľmi pekne vyjadril.)

A potom je tu DINK. DINK nie je jedna osoba. Sú to dve osoby. Druh a družka. Žijú spolu. A nemajú deti. V marketingovej reči – Dual Income, No Kids.

Nemám z toho dobrý pocit. Ale vôbec.

PS: Úplný total brutal je tzv. 4+2+1. Je to ten najlukratívnejší terč marketingu. Viete kto to je? Dospievajúci čínsky chlapec. Schádza sa tam niekoľko faktorov, ktoré dohromady vytvárajú zlatú baňu: V Číne je regulovaná pôrodnosť, takže väčšina rodín má iba jedno dieťa. To znamená štyria prarodičia a dvaja rodičia na jediného vnúčika/synáčika. Okrem toho je tam mužský potomok oveľa cennejší než dievča, takže si ho každý hýčka. V konečnom dôsledku to vyzerá tak, že šesť ľudí ochotne maká na to, aby si jeden zasraný fracek mohol kupovať junk'n'stuff.