V poslednej dobe mám taký nepríjemný pocit. Ide o herné konzoly. Sú to primitívne lacné napodobeniny počítača, špecializované na hry. Ich primárnym rozhraním je gamepad, ktorý obvykle obsahuje osemsmerovú páčku a štyri tlačítka. A v tom je práve ten problém.
Je to hrozne primitívny interface. Áno, je síce pravda, že si hráči môžu dokúpiť aj iné, vyspelejšie a komplikovanejšie (napríklad môj čačaný bezdrôtový multitlačítkový dvojpáčkový analógovo-digitálny gamepad s indikátorom stavu bateriek) alebo špecializovanejšie (napríklad volant a pedály) interfacy. Ale to nič nemení na tom, že najnižší spoločný menovateľ je stále páčka so štyrma tlačítkami a hry na tento ovládač nesmú zanevrieť. To znamená, že hráči môžu zabudnúť na ovládanie hry pomocou klávesových skratiek po celej klávesnici (ako napríklad v starej dobrej Civilizácii) alebo jednoduchého a ohromne pohodlného point-and-click rozhrania vďaka myši (ako v starých dobrých adventúrach). A o divokom mixe obidvoch prístupov s možnosťou písať si makrá, rozšírenia a definovať si vlastné klávesové skratky (ako napríklad vo WoW) už ani nehovorím.
Namiesto toho je na výber hore-dole-vpravo-vľavo a štyri akcie. Nič viac. To je hrozne obmedzujúce. Nehovorím, že by mal byť hráč obložený piatimi klávesnicami a neustále do nich prudko búšiť. Ale aspoň troška komplexnosti rozhodne nie je na škodu. Inak to dopadá tak ako to dopadá. Hry pre konzoly sú väčšinou primitívne strieľačky. Pokiaľ sa niekto odhodlá urobiť pre konzolu adventúru, tak to dopadne zle, pretože ho obmedzený interface v podstate prinúti urobiť z adventúry sériu tzv. minigames.
Svojho času ma úplne do zúrivosti dohnal nový Larry. Namiesto vtipnej a zábavnej klasickej adventúry som sa dočkal frustrujúcich minihier. V momente kedy som prvý krát udrel do klávesnice, som tú hru zmazal a nikdy sa k nej nemienim vrátiť. Neskôr som bol sklamaný z Pirates. Sid Meyer síce dokázal urobiť tie minihry tak, že neboli frustrujúce, ale bohužiaľ sa ukázala opačná strana problému. Ak minihry neiritujú, tak po chvíli začnú nudiť, pretože je to furt to isté dokola.
Teraz sa mi to celé pripomenulo. Dostala sa mi do rúk hra Indigo Prophecy (Fahrenheit). Na prvý pohľad adventúra. Na druhý pohľad séria 3D animácií prerušovaných minihrami:
- stláčanie kláves v správnom poradí
- potiahnutie myšou správnym smerom s časovým limitom
- rýchle striedavé stláčanie dvoch kláves (spomínate ešte na športové hry na 8biťákoch, ktoré tak úžasne ničili joysticky?)
To, čo obvykle čakám od adventúry (dialógy, rébusy, kombinovanie a používanie predmetov) som tam neobjavil.
A čo ma celkom trklo (a až teraz som si uvedomil, že je to ďalší z prejavov vplyvu konzol na hry) je príšerná grafika. Kedysi som bol nadšený z hranatých 3D postavičiek v Alone in the Dark. Ohúrila ma aj pseudo-3D grafika prvého Wolfensteina. Ale v súčasnej dobe by som od počítačovej hry čakal niečo viac než pár neprirodzene rozhýbaných kostrbatých polygónov potiahnutých low-res textúrami. Lenže čo môžem chcieť od nejakej blbej konzoly, pre ktorú sa musí grafika optimalizovať, aj keď má môj počítač k dispozícii oveľa nadupanejší a schopnejší hardware.
Proste ma už konzoly začínajú srať. Podľa mňa ich vyrába Satan a trestá nimi úbohých hráčov za to, že celé dni sedia pri počítači, nekomunikujú so svojim okolím a nechodia do prírody.
Sleduj všetky zápisy pomocou RSS
Sleduj všetky komentáre pomocou RSS
zasadnou výhodou hernej konzoly (žiadnu nevlastním!) je však absencia inštalačného procesu a z toho vyplývajúca nutnosť zabezpečenia správnej výbavy operačného systému a prislúchajúceho hardwaru. Konzola je viacmenej jednotný HW a ich operačný systém je zaručene vhodne nastavený. Takže v konečnom dôsledku do nej strčíš médium a hráš sa.