Hrozne rád pozorujem skupinky, kde sú všetci vzadu. Nebojte, hneď vysvetlím o čo ide:

Občas nastávajú situácie, kedy sa skupina ľudí potrebuje alebo chce dostať niekam. Je jedno kam. Finta je v tom, že ani jeden z nich presne nevie kde to je a kade sa tam ide. Majú iba kolektívne povedomie o tom, akým smerom asi ísť a čo hľadať.

V takých prípadoch nikto nechce dať najavo že nevie kde je, ale na druhej strane ani (logicky) nechce prevziať rolu vodcu, ktorý všetkých zdarne dovedie do cieľa. Takže sa každý tvári sebevedome, usmieva sa, ide s davom, ale snaží sa byť vzadu. Ale vzadu nemôžu byť všetci, takže sa navzájom tak nejak reverzne obiehajú a vymýšľajú rôzne činnosti, ktorými by svoj postup nenápadne zbrzdili.

Obľúbená finta je viazanie šnúrok. Kľudne aj tri krát po sebe. Ak sa dvaja a viacerí účastníci pochodu spiknú proti ostatným, začnú predvádzať rozhovor totálne o ničom, pričom predstierajú že ich to ohromne zaujíma. Zaujíma ich to natoľko, že sa musia zastavovať a kráčať veľmi, veeeľmi pomaly.

Občas idú ako skupina tak slimáčím tempom, že keby ešte trochu spomalili, začnú cúvať.

A práve v poslednej dobe narážam cestou z/na obed na presne takú skupinku. Vyzerajú ako postarší programátori, neviem či patria k nejakej firme alebo k jednému z mnohých veľvyslanectiev v okolí. Zjavne ešte nepoznajú blízke reštaurácie a tak každý z nich necháva na ostatných, aby ho niekam zaviedli.

Fakt sa mi to páči. Akurát ma mrzí, že to obdobie už končí. Napríklad dnes, keď som ich míňal, to vyzeralo akoby sa dvaja z nich rozhodli viesť skupinku (aj keď viedli veľmi dôležitý rozhovor, samozrejme), telefonoval iba jeden a všetci mali zaviazané šnúrky.