Včera som vytkol jednej spolužiačke, ktorú poznám trošku viacej, jednu vec. Ozve sa iba keď niečo potrebuje.

Prekecal som s ňou veľa času vo virtuálnom i reálnom čase, ale viacmenej som tie konverzácie všetky podnietil ja. Dochádzalo mi to postupne, ale nakoniec predsa. ona to asi nepochopila. Tak som ju exkomunikoval…

Možno si za to môžem sám že pomáham spolužiakom, a i spolužiačkam (tým krajším samozrejme viacej ;), ale ja som proste taký. Keď viem a vidím že oni sú fakt zúfalí tak im pomôžem. Spolužiaci sa však stali pohodlnými, a moje odpovede sa menili na www.fuckingoo­gleit.com . Pekným spolužiačkam som však pomáhal ďalej. Ved som na voľnej nohe, a čo keď majú iné pekné kamarátky ktorým by mohli referovať aký som „super“. Z mojej strany vypočítavosť, alebo bonus k tomu čo robím pretože ma to baví.

Tento ojedinelý prípad ma však zarazil v tom, že asi som pre niektorých ľudí žiadaný iba keď im pomôžem. a keď im nepomôžem, tak som im ľahostajný. Ide o ľudí ktorých som považoval za viac kamarátov, ako známych a strávil som z nimi pár večerov, obedov, chát.

Som sklamaný a smutný. I zo seba i z nich…. neviem z koho viac