Dnes som mal vazne zvlastny den. Ako vzdy som sa v pondelok zobudil o osmej rano. Okamzite som vstal a isiel sa najest ako je u mna dobrym zvykom. Asi po hodine povalovania som rychlo vletel do kupelne, dal si zdravotnu sprsku a znova som meskal do skoly.
Uz cez tento vikend som si dal dobre predsavzatie, ze sa dnes, cize pondelok, sa budem na kazdeho usmievat. Ved preco nie. Vosiel som do skoly a meskal som pat minut. Uz pri vchode do satne tam bolo 7 ludi, co nie je normalne,a zo sklonenymi hlavami, ktori potichucku posmrkovali. „Super“, povedal som si, „teraz prisiel moj cas vyskusat moje nove predsavzatnie!“. Tak som okamzite vyceril svoje zubyska a zacal sa skerit. Bohuzial, nedostal som naspat reakciu, aku som ocakaval. Namiesto, priatelskeho „Ahoj“, „Cau“ alebo „Aky bol vikend“, som na sebe spozoroval zlovestne pohlady mojich novych spoluziakov. Tak som sa otocil na pate a troska znepokojeny odkracal do triedy. Uz pocas vystupu na prve poschodie som citil v skole zvlastnu atmosferu a sam sebe som hovoril, ze dnes asi nie je dobry den. Preto som sa dvojnasobne rozhodol dodrzat moje predsavzatie a zacal som na kazdeho cerit zuby a zdravit. Zaujimave bolo, ze som dostaval odpovede typu: Hm a… a vlastne nic viac. Iba „hm“? Co sa do pekla deje? Vazne som nad tym chvilku dumal a potom to prislo. Vkrocil som do triedy a vsetci boli na laviciach a plakali, smrkali, utierali si uci alebo iba tupo pozerali do prazdna.
Pomaly som precupital cez triedu k mojej prvej lavici a opatrne som si sadol na stolicku. Ako som tak sedel, pozeral som sa po triede co sa stalo. Po 5 minutach som to proste nevydrzal a opytal som sa baby, ktora sedi hned za mnou. Ta bez toho, aby nieco povedala, iba napisala na kus papiera: „Zomrel Martin XYZ z triedy ZXY“.
Priznam sa, aj ked som toho cloveka vobec nepoznal, ostal som na par sekund v soku. Bol som cely minuly rok v cudzine, takze som ani nemal moc velku sancu ho spoznat. No po tych par sekundach soku, prislo moje mozgove precitnutie a hned mi v hlave vyskocila myslienka: Takze mozeme ist domov, ze?, Mozno bude volno aj zajtra a pod.
No po tychto myslienkach som sa zrazu sam nad sebou zhrozil. Pozeram po triede, kde vsetci placu a nedokazu sa vyrovnat zo stratou kamosa a ja rozmyslam nad tym, aky uzitok mi to priniesie? Co mi sibe? Som vazne zvrateny? Som vazne zly clovek? Pocas celeho dna som zotrval v mojich myslienkach a stale to nedokazem pochopit.
Nie som veriaci, takze po strate niekoho blizkeho sa neobraciam k bohu. Respektujem tych, co to robia a vzdy im hovorim: Aspon je ten clovek tam, kde sa snazil dostat cely svoj zivot. A podla mna, v katolickom a nie len v tom svete, je to pravda.
Som schopny sa porozpravat s ludmi o ich problemoch, dokazem kazdeho vypocut a pomoct a sam seba by som ohodnotil ako filantropa. Ale to co sa mi stalo dnes ma vazne zdesilo a stalo sa mi to viac krat. Vo vsetkom zlom a zvrhlom hladam hlavne tie dobre veci pre uzitok moj a inych.

Som teda zlu clovek?


BTW: (priezvisko, triedu a skoly nechcem z pochopitelnych dovodov uviest)