Si predstavte, ze nam normalne nesiel net. Dano mi sice vysvetlil, ako to mam dat do poradku, ale kym som to pochopila, presli asi tri dni. Tak preto som nepisala. Uviadlo sa veeelmi vela zaujimavych veci, o ktore sa s vami ale nepodelim, pretoze by to bolo nadlho. No tak ale co uz. Mate smolu. Hodim iba ten ‚naj zazitok‘ z tychto par dni.

Som chudokrvna. Mam velmi malo zeleza a (ako povedala teta doktorka) hemoglobinu ako troj mesacne babatko. Takze by som mala na to brat take specialne lieky, po ktorych by sa mi to malo tak do roka zlepsit. Prvych par mesiacov som to brala. Sa mi lubilo, ze uz ma neboliela hlava, ze sa mi nezahmlieva kazdu chvilku pred ocami a tak. No a ked ma neboli hlava, tak nemam problema. Tie tabletky som akosi zabudala brat. Su odlozene v skrinke v kuchyni. Sem-tam, ked som si na ne spomenula, som si dala, ale to fakt iba ze obcas. No a po case nebrania tych liekov na znova zacinala bolet hlava…. ale dajak ma nenapadlo, ze som zabudla na tabletky a ze su odlozene v skrinke v kuchyni.

Vcera rano bol den, ako kazdy iny. Az na to, ze mami povedala, ze nech chodim do skoly sama, ze uz ani na zastavku ma neodveze. Ja ze dobre. Myslela som si, ze tak ci tak ma zas zacne bravat, tak chvilku mozem chodit aj normalne. Ked som odchadzala z domu, mami sa ma este spytala, ci stiham. Pretoze ja chodim stale neskoro. Ja ze jasneee, nemaj boja. Pritom som ani nevedela, kedy mi ide autobus, ale to je vedlajsie. Proste som cela ist autobusom. Prisla som na zastavku, chvilku pockala a uz tu bol autobus. Nebol uuplne plny, ale sadnut sa uz nedalo :[. Tak ale neva. Postavila som sa do harmoniky, do toho kolesa. Cesta bola dost nudna… Ako som sa tak nudila, uvedomila som si, ze je v tom autobuse dost zly vzduch a ze sa mi tam nedobre dycha. Povedala som si, ze to este tych par zastavok vydrzim. No ked sme boli o dve zastavky dalej, doslo mi fest zle. Spoznala som, co znamena ‚zaliala ma palava‘. Bolo mi zrazu strasne moc horko. Oprela som sa o tyc, co bola za mnou a obzerala sa okolo, ci niekde neni volne miesto na sedenie. Rozmyslala som, ci si nesadnem na zem, ale to mi doslo take divne, ze si budem sadat na tu spinavu zem. Stale mi bolo horsie. Rozmyslala som, ci vystupim. Zacalo sa mi zahmlievat pred ocami… zatvorila som ich…

Ked som otvorila ocisedela som na zemi v dost zvlastnej polohe. Vobec nevjem, ako som sa ocitla na dole… doslo mi, ze som odpadla. Poobzerala som sa okolo seba. V tom autobuse nebol ani jediny clovek, co by sa na mna pozeral. Nikto, kto by prisiel za mnou a opytal sa, ci som v poriadku… Keby som bola ozranka, abo narkomanka, tak to pochopim. Ale mam 14 rokov a bola som pekne oblecena… co keby sa mi fakt nieco stalo ??? Pozrela som sa von oknom. Boli sme uz o zastavku dalej, ako ked som este bola ‚pritomna‘ medzi ostatnimi v autobuse. Ked zastal autohus, postavila som sa a vystupila som. Sadla som si na zastavke na zem a zacala som revat. Okolo plno ludi, ale nikdo si ma nevsimal. Iba som tam revala a revala. Vobec nevem preco. Strasne moc som sa bala. Nechapala som, preco sa mi to stalo. Vtedy by mi uplne stacilo, keby ma tam hocikto cudzi objal a povedal mi, ze sa nic nestalo a ze bude setko dobre. Lenze nikdo si ma nevsimal. Nikdo na mna ani len nepozrel. Spoznala som, co znamena ‚byt neviditelny‘. fajn, spoznala som dve nove veci… Ako som tam tak revala, zrazu mi zas zacalo byt tak nechutne teplo ako predtim. Bala som sa, ze sa mi to stane znova a ze nebude nikto, kto by mi pomohol. Postavila som sa a rozhodla sa, ze to rozhybem. Isla som smerom ku skole… uz sa mi dobre dychalo, bola som na vzduchu, takze fajn. Cestou do skoly, som cely cas revala. Ukludnila som sa az kusok pred skolou. Vedela som, ze ked si sadnem, napijem sa vody, bude mi lepsie. Bolo asi 10 minut po zvoneni. Na chodbach uz nikto nebol. Pred triedou som si utrela oci a vosla som dnu. Vedela som, ze je na mne vidno, ze som urevana. Vosla som do triedy a pozdravila. Asi mi ale nikto nerozumel. Sadla som si na svoje miesto. Ucitel mi oznamil, ze to je uz moj druhy neskory prichod a este raz a mam neospravedlnenu hodinu. Nic som na to nepovedala. Potom sa ma opytal, kde som bola. Povedala som, ze na ceste do skoly. Utrusil daku strasne vtipnu poznamku a znova sa ma opytal, kde som bola. Este raz som mu zopakovala, ze na ceste do skoly. Zapisal mi do klasaku neskory prichod a uz si ma nevsimal… Otvorila som si zosit a chcela opisat priklad z tabule. Chytila som pero a az v tedy som si uvedomila, ako sa trasiem. Zas sa mi chcelo revat. Spoluziak co sedi vedla mna-Miso, sa ma spytal, co mi je. Ja ze nic. Vypytala som sa, ci mozem ist na vecko. Triedny ze jasne. Chvilku som tam zas revala… Ked som sa pozrala do zrkadla, mala som uplne urevane oci. To ma rozplakalo este viac. Po chvilke som sa ukludnila a isla spet do triedy. Ked som si sadla, Miso sa ma opytal, ci mi je zle. Ja ze trosku. Opytal sa ma, ci som pila. Nechapavo som na neho pozrela a povedala, ze nije. Vypocitala som asi jeden, mozno dva priklady. Miso na mna cely ten cas iba starostlivo pozeral. Potom sa ma triedny opytal, ci mi je zle. Ja ze ano… a on ze nech idem domov. Zavolala som mami a povedala, co sa jej stalo. Povedala, ze dojde pre mna. Ked som odchadzala z triedy, triedny za mnou zahlasil:,, Tak to si sa tu dlho neohriala.''. Nechapem tieto jeho poznamky. Asi chce byt tipny alebo co. Ale cloveku, ktory prave nevje, co sa s nim deje, to neni dvakrat smiesne.

Cely ten den sa mi chcelo revat. Vobec nevjem preco. Taka slabost alebo co. Vzdy ked si predstavim, ze sa mi to moze zas hocikedy stat a nikdo mi nepomoze… co ak spadnem a sa mi fakt daco stane a nebude nikto, kto by o mna zakopol. Abo co ked ma zas ludia odignoruju ako vcera. To by som asi mala nosit na tricku taku celudku, ze ODPADAVAM, POMOZTE MI. NEJSOM OZRANKA, ANI NARKOMANKA, MAM IBA NA HOVNO KRV. NENECHAJ MA LEZAT NA ZEMI. A zas mi je do revu. Bojim sa vyst sama co i len na ulicu…

Mami povedala, nech dnes nejdem do skoly. Ze nech vela papam a naberam energiu…. a nech zas zacnem brat tie lieky.

LUBIM VAS…

Ked uvidite niekedy na ulici vyvalenu 14-tku, tak jej pomozte… mozno som to ja.