V poslednej dobe sa vyložene vyžívam v situáciách, keď sa niektoré veci poserú.

Predvčerom sme sa s Hankou vybrali do kina. Finta je v tom, že film na ktorý sme chcel ísť sme prepásli. Hanka ho však objavila na webových stránkach kina, takže sme vyrazili. Na pokladni sme sa ešte pre istotu pýtali, či ho fakt hrajú. Vraj áno. Tak sme kúpili lístky a nabehli do sálu. Film začal, ale zjavne nie ten, na ktorý sme prišli. Najprv sme mysleli, že je to len trailer, ale keď po piatich minútach a úvodných titulkoch ešte stále hrali to isté, bolo nám jasné že niečo nie je v poriadku. Veselé bolo, že aj zvyšných asi desať ľudí, ktorí s nami boli v sále, sa začínalo ošívať. Nakoniec Hanka odišla zistiť čo sa deje. Postupne vstávali a odbiehali aj ostatní. Nakoniec som tam ostal sám – čakal som na Hankin návrat. Trvalo to asi štvrť hodiny, medzitým uvádzač dvakrát nakukol dovnútra, či tam ešte niekto sedí (a zjavne bol dosť sklamaný, keď tam videl moju hlavu). Hanka sa nakoniec vrátila s tým, že došlo k omylu a že kotúč s tým filmom už ani nemajú a že nám vrátia vstupné.

Neviem prečo, ale pobavilo ma to. A včera zas.

Bol som na malý nákup vo veľkom obchoďáku. Pri jednej pokladni bola krátka fronta, tak som nabehol tam. Za pokladňou sedel mladý slovenský gay, u ktorého som po chvíli detekoval miernu intoxikáciu alkoholom. Nebudem to rozoberať dopodrobna. Len spomeniem, že keď sme po nejakých dvadsiatich minútach už šiesty krát volali internou linkou na informácie a dožadovali sa pera na podpis bločku od platobnej karty, už sme sa hurónsky rehotali obidvaja. Proste zážitok, ktorý by som nikdy nemal, keby veci fungovali.

PS: Na parkovisku som potom ešte narazil na peknú ukážku toho, ako sa off-road hodí do mesta. Za posledný asi mesiac je to už druhý prípad.