Boli sme v kine. Kupoval som lístky a vyhodil som za ne šialené prachy. Priznám sa že neviem aké sú náklady na prevádzku kina, ale čakal by som, že za takú šialenú pálku na jednej strane niečo dostanem (napr. pohodlné sedenie, kvalitný obraz a zvuk) a na druhej strane niečoho budem ušetrený (napr. reklám)

Toho prvého sa mi dostalo. S kinom a dokonca aj s filmom som bol výnimočne spokojný. Čo ma dožralo, boli reklamy. Chápem, že sa pred filmom púšťajú trailery. Pokiaľ sú relevantné (t.j. prezentujú filmy aspoň čiastočne podobné tomu, na ktorý sa práve pozerám), tak to má zmysel. Informujú diváka ktorý si tento film vybral na ďalšie možnosti, ktoré ho v dohľadnej dobe mohli zaujímať. Ale nepáči sa mi, že si pred filmom (za ktorý som zaplatil!) musím pozrieť štvrť hodiny reklám.

A čo sa mi nepáči už vôbec je to, čo sa stalo teraz: V kine prebiehala nejaká veľká reklamná akcia na nejaké pivo. Poflakovala sa tam banda dievčat s poloodhaleným poprsím, obťažovali, snažili sa mi natlačiť nejaké vankúše s logom toho piva alebo čo to vlastne bolo. Dokonca sa mne – zarytému abstinentovi a šoférovi – snažili vnútiť pohár piva zdarma. Nie, ďakujem pekne, lezte mi z cesty. Fakt mi to nebolo príjemné.

Nedávno u nás v práci boli dievčiny, ktoré rozdávali zdarma plechovky nejakého energetického nápoja. Kolegovia to celkom vítali, ja som si to s úsmevom vzal aby som mal pokoj a tú plechovku som niekomu daroval. Je pravda, že podobné nápoje nepijem, ale to nebolo dôvodom môjho odmietavého postoja – proste šlo o reklamnú akciu a to mi vadilo.

Keď som si nedávno vyberal nejaké nové prírastky do môjho šatníku, ani by ma nenapadlo kúpiť si trebárs tričko s veľkým logom výrobcu na hrudi. Keď si niečo kupujem, keď si za to zaplatím, tak zo seba nechcem robiť chodiacu reklamu. Ak si mám vybrať medzi dvoma relatívne rovnakými kusmi oblečenia, zaručene siahnem po tom, ktorý má na sebe menej výsostných znakov.

Proste mi reklama a rôzne reklamné akcie začínajú vadiť. Je toho príliš veľa a je aj tam, kde by nemala byť. Mám tým na mysli hlavne produkty, za ktoré som zaplatil (často slušné prachy) a tak mám pocit, že by som ako ich právoplatný majiteľ nemal byť zneužívaný tým, že zo mňa budú robiť reklamné médium. Fakt mi to vadí.

Práve čítam Pattern Recognition od Williama Gibsona. Hlavnou postavou je žena, ktorá je alergická na logá. Čím lepšie, univerzálnejšie a pôsobivejšie logo, tým silnejšiu reakciu v nej vyvoláva. Živí sa ako konzultant – reklamné agentúry jej ukážu návrhy nových log pre svojich klientov a podľa jej reakcií zistia, ktoré z nich je najvhodnejšie. Samotná hlavná hrdinka sa oblieka do čo najjednoduchšieho oblečenia, ktoré si ešte necháva špeciálne odbrandovať – odpárať všetky nášivky, vyhladiť logá na cvočkoch a gombíkoch.

Keď som to začal čítať, pripadalo mi to ako veľmi zaujímavý, ale zároveň veľmi absurdný nápad. Čím ďalej tým viac som si istý, že to onedlho príde, že to bude oficiálna diagnóza. Znie to divne, ja viem… ale koho by ešte pred pár rokmi napadlo, že závislosť na hracích automatoch bude dnes vedené ako regulérna choroba?