Nedávno mi prišiel mail od starého dobrého kamaráta z vysokoškolských čias. Obsahoval zhruba toto:
V prílohe ti posielam jeden súbor. Preulož mi ho v tom-a-tom softe vo verzii 8. Potreboval by som to ešte dnes.
Samozrejme že som mu to preuložil a poslal. Ale niečo mi v tom jeho maile tak trochu chýbalo. Ani neviem prečo, normálne si na také veci veľmi nepotrpím, ale toto ma nejako trklo. A tak som mu pripísal také malé PS:
Obvykle keď niekoho o niečo žiadam, tak sa do toho snažím prepašovať aspoň jedno slovko prosím.
Kamarát mi na to odpovedal:
Cez víkend som bol v časovom prese, na prosím som nemal čas.
Tak toto ma už zarazilo. Jednoduché slovo, má to šesť písmen. To si vážne nedokázal nájsť ani tú sekundu-dve, ktoré by ho napísania toho slovíčka stálo? Šlo mu snáď o život? Potreboval ten súbor na deaktiváciu tikajúcej bomby? A vôbec… opäť mi v jeho odpovedi niečo podozrivo chýbalo. A tak som mu odpísal:
Nemáš za čo. Rado sa stalo.
Dve blbé slovíčka. Jedno má šesť písmen, druhé sedem. V podstate jednoduché frázy, ktoré ľudia obvykle používajú automaticky a podvedome. A pozrite sa na nich, papľuhy sprosté, ako ich blbá absencia dokázala v priebehu dvoch mailov zmeniť môj vzťah k tomu starému dobrému kamarátovi.
Je mi z toho tak nejak smutno.
Sleduj všetky zápisy pomocou RSS
Sleduj všetky komentáre pomocou RSS
V práci máme jedného kolegu, ktorý je schopný pustiť dvere žene rovno pred nosom. Absolútny ignorant.
Určite nejde o žiadny stres, to sú len výhovorky ľudí, ktorí strácajú slušnosť (ak ju už nestratili). Čo som si všimol, mnohí sa tvária príjemne, usmievajú sa, ale mnohé triviálne veci (napríklad obyčajné slovíčko Prosím či Ďakujem) sú pre nich cudzie a vtedy nepomôže žiaden úsmev.
Stres, press, únava – to je len málo z toho, čím mnohí ospravedlňujú svoje správanie.
A je mi z toho smutno, že si takto pália za sebou mosty, ktoré môžu ešte raz potrebovať.