Nedávno som si uvedomil, ako miestni ľudia vnímajú techniku úplne inak než mestskí ľudia.

V meste som väčšinou chodil so sluchátkami v ušiach. Počúval som hudbu a používal som ju ako bariéru medzi okolím a sebou. Chcel som sa izolovať od ľudí, medzi ktorými som sa nachádzal, pretože ich bolo veľa a boli anonymní. Neboli to moji priatelia, dokonca som ich ani nepoznal. Nechcel som s nimi mať nič spoločné. Bolo úplne bežné, že som si sluchátka z uší nevyťahoval ani v situáciách, kedy musela medzi mnou a nejakým človekom prebehnúť nejaká interakcia. Typicky v obchode pri pokladni. Celá operácia odovzdania platobnej karty karty, podpisu a prevzatia účtu prebehla bez slov a v podstate aj bez pohľadu do tváre.

Tu som okamžite zistil, že to takto nepôjde. Ľudí je menej a navzájom sa poznajú. Anonymita je nemožná. Vlastne inak: Jednostranná anonymita je nemožná. Snažil som sa zachovať si pôvodné zvyky, ale nešlo to, pretože ak sa o anonymitu pokúša iba jedna strana, stáva sa z nej ignorancia. Už spomínaný nákup je tu prakticky nemožné uskotočniť bez interakcie, pretože tu nie je samoobsluha. Je tu „Rozličný tovar“, kde musíte pani Mariku za pultom požiadať o to čo potrebujete a ona vám to podá. Väčšinou pripojí nejaký komentár. Napríklad že paradajky už nie sú najčerstvejšie, takže ich mám zjesť do zajtra a keď nie, tak si mám radšej urobiť lečo. Alebo že keď prídem v stredu, bude mať pod pultom fajnové vojenské bravčové konzervy, ktoré jej z kasární tajne nosí synovec. Je to proste úplne iné ako v meste. Ale svojim spôsobom veľmi milé.

Odbieham však. Chcel som zformulovať svoje postrehy k technike.

V meste funguje miniaturizácia. Veci sú čoraz menšie, nenápadnejšie a jednoduchšie. Z walkmanov sa cez discmany stali MP3 prehrávače, sluchátka sa postupne zmenšovali až sa z nich stali špunty do uší. Kedysi sa chodilo s tranzistorom pri uchu, dnes si ľudia strčia do kapsy malú krabičku a do ucha zasunú drôty. Telefóny, kedysi rárohy spojené drôtom so stenou a s veľkým otáčavým ciferníkom, sa najprv odpútali od steny, scvrkli sa najprv tak aby sa zmestili do dlane a nakoniec tak, že sa dajú nasadiť na ucho a ovládať hlasom. Vyzerá to ako v Star Trek-u. Je to pohodlné a v meste úplne normálne.

Nie však v dedine. Ak vyjdete na ulicu a do uší sa vám linie hudba, je veľká pravdepodobnosť, že prepočujete priateľské pozdravy susedov. A to ich nepoteší. Stáva sa z vás odľud. Ak vás niekto uvidí, ako si len tak pre seba niečo mrmláte popod nos, budú mať vážne starosti o vaše duševné zdravie. A aj keď vo vašom uchu uvidia ten prístroj, tak si najskôr budú myslieť, že je to načúvací strojček a že máte problémy so sluchom (čo by vysvetľovalo, prečo ste im predvčerom neodzdravili).

Techniku tu chcú veľkú a masívnu. Podľa možnosti na pohľad komplikovanú. Hostinský Ondrášek si nedávno kúpil hi-fi vežu. Obrovská čierna rároha, s množstvom ovládacích prvkov, dvoma displaymi a diaľkovým ovládaním, ktorým by sa asi dalo pilotovať aj menšie lietadlo. Pričom to bude využívať maximálne na to, aby si cez víkend púšťal staré kazety Senzusu. Moja desať krát menšia plochá strieborná krabica položená na nočnom stolíku toho pritom zvláda podstatne viac, vo vyššej kvalite a stačí mi na to pár tlačítok.

Lenže Ondrášek a jeho žena nikdy nežili v meste. Majú veľký dom s obývačkou, v ktorej sa tá mašina nádherne vyníma. Zaberá inak prázdny priestor. Nemusia počítať s tým, že do nejakého 2+kk budú niekam potrebovať uložiť aj svoje knihy, počítač. Nie sú zvyknutí uvažovať nad šetrením priestoru. Naopak, uvažujú nad jeho zapĺňaním.

Ten rozdiel som si nedávno bolestivo uvedomil, keď mi sused cez plot povedal, že keďže nevyužívam povalu na odkladanie haraburdia, dal by sa z nej jednoducho urobiť obytný priestor. Dlho som naňho mlčky pozeral a rozmýšľal, ako mu vysvetliť, že v celom dome som zatiaľ obsadil jednu miestnosť, kuchyňu a kúpeľňu. Nakoniec som povedal, že je to dobrý nápad a že nad tým porozmýšľam.

Ale to som vlastne opäť odbehol od pôvodnej témy. To nič.