Dnes bol vcelku zaujímavý deň. Pršalo. Od rána až do teraz. Pri pohľade z okna sa človeku nechce ani poriadne vstať z postele. Nakoniec som však vstal a prvá moja myšlienka patrila nápadu, že dnes navštívim jednu z miestnych pizzérii. Tak sa aj napokon stalo. Objednal som si 550 gramovú pizzu so šunkou, šampiňónami, vajíčkom, slaninou, údeným mäsom… Bola úžasná. K tomu som vypil 2 pivá (Prazdroj, 12). Hotová báseň.
Po malej chvílke sa v pizzérri zjavil jeden môj dobrý známy. Pozval som ho k mojemu stolu. O pár minút sedelo pri mne až 6 ľudí (stará partia). Nálada bola výborná, pivo tiež. Nakoniec prišiel čas platiť. Vytiahol som svoju ošúchanú peňaženku a pri pohľade na účet som si spomenul na jeden článok z piatkového vydania SME. Ten článok hovoril o prepitnom. „Priemerné prepitné sa pohybuje na Slovensku okolo 10%“. Čo to je 10%, pomyslel som si a začal som v hlave prepočítavať, koľko to je v mojom (našom) prípade. Nakoniec som sa dopátral k sume 280 Sk. A tak som to zaokrúhlil na 300 Sk (však nebudem nejaký šupák, hovorím si).
Mali ste vidieť tú čašníčku. V živote som nevidel rozpačitejšieho človeka. Zo začiatku nechápala o čo ide. Až po mojom viacnásobnom vysvetlení pochopila, že nejde o omyl, ale o realitu. Odišla. Ja som mal dobrý pocit, že som zaradil do „slovenského priemeru“, ona zrejme dobrý pocit, že zarobila.
Najväčšie prekvapenie nás čakalo až keď som sa obliekol a chystal som sa spolu s kamarátmi opustiť pizzériu. „Halóóó páni…“, zakričala na celú miestnosť „naša“ čašníčka. Všetci sme sa pozreli smerom k baru. Na barovom pulte stálo šesť štamperlíkov, naplnených až po okraj neznámou tekutinou. Pochopili sme a bez slova sme sa jeden po druhom (ako lemingovia) odobrali smerom ku baru.
Bola to becherovka.
Záver: oplatí sa nechávať prepitné. V mojom prípade som nechal prepitné vlastne len 30.- Sk. Becherovka v tej pizzérii stojí totiž 45.- Sk a boli sme šiesti :-)
Sleduj všetky zápisy pomocou RSS
Sleduj všetky komentáre pomocou RSS
Kedysi sme boli s kamarátmi v Bulharsku. Bolo to v dobe, kedy na tom Bulharsko nebolo práve najlepšie a aj Slováci tam boli poriadni kingovia. Raz sa nám stalo, že sme v našej obľúbenej reštike pekne rozšupli a pri platení sme účet zaokrúhlili s tým, že je to v poriadku. Naša obľúbená čašníčka však neustále protestovala, že to nie je v poriadku, že nám vydá, ale my sme trvali na svojom, že je to v pohode a krvopotne sme sa jej snažili vysvetliť, že je to normálne dýško. Až neskôr sme sa dozvedeli, že jej rozpaky pramenili z faktu, že naše dýško bolo približne vo výške ich vtedajšieho týždenného platu.