Dnes okolo 2 ráno som sa vybral odprevadiť mojich kamarátov zo spoločenského večera ktorý sa konal u nás doma. Bolo nás dokopy 5.

Do výťahu sme sa zmestili, i keď bol iba pre 3 osoby, a nebol žiaden problém pri „spúšťaní“ sa dolu. No dole to výťah akosi nerozdýchal a rozhodol sa zastaviť medzi poschodiami. A mali sme problém. Výťah rezignoval.

No ako chlapi sme sa hneď ujali riešenia situácie, a snažili sme sa nás odtiaľ dostať. Boli s nami i dve dievčatá, ktoré to znášali trochu tažšie(klaustro­fóbia, obidvom trebalo cikať), tak sme sa to snažili vyriešiť čo najrýchlejšie.

Kamarát si spomenul na nejakú páku ktorá mala otvárať dvere, no náš výťah je taký bezpečný že sa k nej proste normálny človek nedostane. Tak sme tam stáli a čakali. Keď tu zrazu, niekto prišiel pred dvere a začal mať nepekné poznámky k tomu čo sme spravili a že sme blbí a viac som ho nevnímal. Dostal však nápad, že zavolá výťahovú službu. Niekam volal a potom zdrhol. A my sme tam naivne čakali asi pol hodiny.

Ja som síce chlap ale celú vec som zatial flegmaticky pozoroval tak akoby sa ma netýkala. Nemal som totiž chuť zvyšovať počet frustrovaných a psychicky vyčerpaných ľudí v priestore meter * meter a pol.

No čuduj sa svete, dostal som nápad. Vo výťahu, ako asi v každom sú na stenách nalepené pravidlá používania. (taký hliníkový pliešok hrubý asi milimeter). Na strhnutie slúžili kľúče, a na ohnutie kamarát :). A mali sme kľúč. už len otvoriť. To už bola otázka jemného doladenia „nástroja spásy“ a boli sme von:) finally.

Nedočkal som sa však žiadnych „dukenukemovskych ovácií typu "… my HERO…“, ale toho že vačšina prítomných z výťahového neštastia v našom bloku bude odteraz používať schody.