Dnešný deň sa začal v podstate este v nedeľu. Mal som opäť nočnú službu, v poradí už tretiu za tento spravodlivý týždeň. V podstate som sa ešte nestihol poriadne vyspať, z čoho zrejme pramenia moje podivné úvahy.

Rýchlik 333 Goral, z Krakowa do Bratislavy – hlavnej stanice, príde na koľaj druhú. Pri koľaji druhej, dávajte pozor. Pri koľaji druhej, dáávajte pozorrr.

Hneď, ako som dnes na obed vstal, dostal som chuť na pivo. Slovo dalo slovo a dali sme, v tento nezvyčajný čas, s kamoššom hneď štyri. Zistil som, že svet je razom iba taká malá živá guľôčka, ktorú je možno uchopiť pevne do dlaní. Pivo dve tri a z frfľavého introverta sa razom stane rozkošný extrovert. Rozvaliac sa na staničnej lavičke, som dofajčil svoju, dúfajúc poslednú Marlborku, pozorujúc tú lživú guľôčku pred sebou a v tom som si to uvedomil.

Rozdával by som rady do živora.

Určite každý, aspoň raz v živote stretol na železničnej stanici nejakého, rádovo staršieho týpka, z ktorého tiahol alkohol a ktorý, tváriac sa družne, hľadal prvý kontakt.

„Vieeš chlapče, to máš tak.“ kupujúc kávu z automatu pre dvoch. „Všetko je dnes nachuja a jak si to zariadíš, tak to máš. Daj si kávu, káva je dobrá, teplá“ chlípajúc z tej sračky „Aj tie skurvené počítače dnes už nie sú to, čo bývalo. Je to kopec silikónu, no jeden by z toho tyčkoval, ako sa dnes plýtvá minerálmi!“. Rozhovor by sa niesol v podobnom duchu, môj spoločník by s trpiteľským súhlasom pokyvkával hlavou, modliac sa, nech už vystúpim… „Kam cestuješ? Do blavy na intráky? Tak to máš smolu, dnes sa ma nezbavíš, skončíme dnes u Matúša na bábovke. Varia tam na chuja a len do siedmej, ale tá nadstaničná atmosféra. To je sila!“. Chlapec, možno prvý krát cestuje do Bratislavy, treba ho na všeličo upozorniť. „Revízora spoznáš tak, že má tú trtnutú ľadvinku na opasku, prežitý módny doplnok z poľských trhov. Jo, žiaden ruxak, ľadvinku hľadaj. A vieš, tie počítače, jeb na to, radšej sa daj na zeleninu. Do počítačov dnes / ďelá / kde kto. Hovorí sa tomu devalvácia trhu práce… Poctivého človeka dnes ťažko nájdeš…“

Všetko toto je však iba fikcia, mierne frcnutá svojskou sebareflexiou. Žiaden skutočný príbeh, ako ho poznáte z televíznej obrazovky. Začal som nosiť rozkošný klobúčik, ktorý, ako som bol svedkom v električke, ma omladil aspoň na dvadsať. Takže s výzorom feťáka pútajúceho revízorov, veľa tých rád nerozdám.

Imidž je nanič :)