Hanka odišla. Vyvaľuje si teraz šunky niekde v Španielsku. Včera mi písala. Vraj je tam fasa, more sa vlní a večer sa nalieva sangriou. A ja som sám. Sám doma.
Byť z času na čas sám mi vyhovuje a väčšinou si to poriadne užijem. Ehm, aby to nevyznelo zle, tak to trochu objasním: Užívam si tú samotu. Nevyužívam ten čas na nejaké bujaré mecheche. Jasné?!
Každopádne to má jednu nevýhodu – varenie. Ono by sa mohlo zdať, že byť sám a variť si je senzi vec, pretože človek nemusí brať ohľad na nikoho iného, urobí si presne to čo chce a presne tak ako chce. Akurát že v mojom prípade to nejak nefunguje. Keď som sám a nemám pre koho variť, väčšinou to dopadne nejakým rožkom so syrom, párkami alebo junkfoodom (ako napríklad včera a vôbec mi to nesadlo). Proste ak mám variť sám pre seba, tak si hovorím, že to nestojí za to. Nemám motiváciu.
A vôbec, je to také nejaké blbé, robiť si pidiporcičky. Na cestoviny sa v takom prípade ani neoplatí vytiahnuť poriadny hrniec. Aj najmenšie balenie kuracieho mäsa je pre jedného človeka priveľa. Sáčok ryže je na jednu porciu príliš. A keď si urobím trebárs minimálne množstvo guláša, tak ho potom jem tri dni, až mi lezie krkom.
V jednej epizóde Simpsonovcov sa Bartova učiteľka (už ani neviem, ako sa volá) sťažovala na samotu a práve varenie bola jedna z vecí, na ktoré nadávala. Dokonca si tam kupovala nejaké špeciálne konzervy s polievkami pre osamelých, ktoré boli drahšie než dvojité porcie. Svätá pravda.
A čo som týmto výlevom vlastne chcel povedať? Asi toto: Nezájdete ku mne niekto tento týždeň na večeru? Alebo nechcete, aby som k vám zbehol a navaril vám?
Sleduj všetky zápisy pomocou RSS
Sleduj všetky komentáre pomocou RSS
FCZBKK: Veď zavolaj Cohena, Bersa, SiGyho, Embrya alebo prvého webdesignéra čo stretneš na ulici.