Dnešný sen bol, ako väčšina mojich snov v poslednej dobe, veľmi zvláštny. Vidím v ňom hrozne veľa referencií na strašnú spústu mojich obľúbených kníh či filmov (Blade Runner, Diamond Age, Santaroga barrier, Twin Peaks, atď.) ako aj starých dobrých hororových klasík (napr. zjavné referencie na Drakulu a Frankensteina). Ten sen je podivne komplexný. To čo sa v ňom dialo a čo sa dá popísať je len jeho zlomok. Jeho súčasťou bolo množstvo spomienok a emócií.

Začínal sa v dostavníku. Vonku pražilo slnko a ja som sa hnal prašnou poľnou cestou do nejakého údolia. Vracal som sa po dlhých rokoch na rodnú hrudu – východné Slovensko. Vyzeralo to tam ako v stredoveku, drevené domy, na poliach ľuia pracovali starými metódami. Ja sám som bol oblečený ako zámožný viktoriánsky gentleman. Tmavý oblek jednoduchého strihu, biela košeľa, cez ruku prehodený cestovný plášť, na sedadle oproti pohodený cylinder.

„Nie je žiadna lepšia cesta, ktorou by sa dalo dostať k sídlu?“ opýtal som sa kočiša. „Nie, pane,“ odpovedal, „iba ak vrtuľníkom cez hory.“

Z kapsičky som vytiahol hodinky. Zlaté, na retiazke. Otvoril som poklop a skontroloval som čas. Na digitálnom číselníku blikalo 19:30.

„Nemali by sme sa poponáhľať, aby sme sa tam dostali pred zotmením?“ zakričal som sa opäť na kočiša. „To sú len povery, pane,“ odpovedal s úsmevom.

Na obzore už bolo vidieť sídlo. Veľký, rozľahlý, trochu zanedbaný tmavý dom. Umiestnený na úplný koniec údolia, obklopený strmými kopcami, väčšinu dňa v tieni. Prechádzali sme popri veľkej lúke plnej suchej trávy, uprostred ktorej stála chatrč. „Kto tam žije?“ opýtal som sa. „Striga.“ „Striga!?“ „Áno, striga. Lieči ľudí, ale chodíme za ňou len keď už nie je iná možnosť. Máme z nej strach.“

Dorazili sme k sídlu. Obliekol som si plášť, nasadil cylinder, vzal zozadu koženú tašku a vykročil k bráne. Nikto ma nevítal, nikoho som tam nevidel. Vošiel som dovnútra, bolo tam príjemne chladno, prievan. Prešiel som veľkou vstupnou halou, chodbou, vliezol som do nejakej miestnosti, asi jedálne. Bolo to tam zariadené štýlovo, honosne, ako v správnom viktoriánskom sídle.

„Vitajte,“ ozval sa mužský hlas. Vychádzal z reproduktoru na stene. Ospravedlnil sa mi, že mi nemôže potriasť pravicou, ale zo zjavných dôvodov so mnou bude komunikovať iba nepriamo prostredníctvom interkomu. Chápal som to, bolo to v poriadku.

„Ste vo vlasti prvý krát od emigrácie?“ opýtal sa ten hlas. „To nebola emigrácia!“ „Ale odišli ste, nie?“ „Áno, ale iste dobre viete za akých okolností,“ oponoval som. „Samozrejme,“ povedal hlas, „ale to nič nemení na fakte, že šlo o emigráciu.“

„Prečo som vlastne tu? Prečo práve ja?“ „Jednak kvôli vašim skúsenostiam.“ „Máte na mysli projekt Spiaca kráska? Tam som bol sám pokusný králik.“ „To áno, ale verejnosť si s tým projektom aj tak vždy bude spájať vás. Okrem toho, bez vás by a nikdy neuskutočnil.“ „To nie,“ pripustil som.

„Ale aj tak, prečo práve ja? To, čo potrebujete, je programátor.“ „Omyl. Programátora by som potreboval, keby som chcel vytvoriť ďalšieho robota. Ja potrebujem designera. Niekoho, kto dokáže vytvoriť emócie.“ „Ale to nejde. Projekt Spiaca kráska to predsa dokázal.“ „Áno, ale iba v prípade, že subjekt má vlastné vedomie. My však budeme pracovať so subjektom v základnom stave. A s vašimi empatickými schopnosťami to pôjde.“ „Obávam sa, že toto nie je projekt pre mňa.“ „Moment, ešte ste nevideli subjekt. Dajte mi prosím šancu.“

Na vzdialenej stene sa otvorili dvere. Spoza nich šiel chlad. „Oblečte si prosím ochranný odev a napojte ho na vyhrievacie hadice. V pracovni je pochopiteľne nepríjemne chladno.“ Z výklenku som vytiahol ťažký oblek. Navliekol som sa dovnútra, na chrbte a na ramenách som našruboval hrubé hadice, ktoré ho vyhrievali. Vstúpil som dovnútra.

Uprostred veľkej kruhovej miestnosti bol malý kráter, asi meter od jeho okraja bola vodná hladina. Stúpala z nej para a nedalo sa odhadnúť, aká je hlboká. Hadice v mojom obleku boli ponorené do tej vody. To, čo ma hrialo, bol geotermálny prameň. Inak bola celá podzemná miestnosť prirodzene veľmi chladná.

V miestnosti bol kamenný stôl a na ňom telo zakryté plachtou. „No tak. Nebojte sa. Pozrite sa,“ nabádal ma hlas. Odhrnul som plachtu a pozrel sa tomu dievčaťu do tváre. Mala vlasy hladko zčesané z tváre, zatvorené oči, modré pery. Poznal som ju.

„Vidíte? Vedel som to. Vaša emotívna väzba je kľúčom k úspechu tohto projektu,“ povedal hlas. Ja som tam stál a pozeral na ňu. Nevedel som čo mám robiť. „Prečo by som to mal urobiť?“ „Pretože dostanete možnosť vybudovať ju ako len chcete. Máte úplne slobodnú ruku. Po ukončení projektu ostane vo vašom vlastníctve.“

Rozmýšľal som. Dlho. „Ale už to nebude ona,“ povedal som nakoniec. „Záleží na tom?“ „Neviem…“

„Čo z toho budete mať vy?“ opýtal som sa po ďalšom rozmýšľaní. „Budem vás sledovať pri práci. Ide mi o váš postup, vašu techniku. Prototyp ma nezaujíma. Vašimi metódami potom môžem vytvoriť ďalšie.“

„Potrebujem čas na rozmyslenie,“ povedal som. „Chápem,“ odpovedal.

Vtom sa zem zatriasla. V strope sa objavila prasklina. Podzemím sa ozýval dunivý hluk. Niečo mnou trhlo, myslel som si že je to ďalší záchvev zeme, ale to mal len niekto schmatol za hadice na chrbte a prudko zatiahol. Spadol som, z obleku vytekala teplá voda a na podlahe hneď zamŕzala.

„Prototyp som ja!“ kričala striga a v rukách držala vytrhnuté hadice. „Prototyp som JA!“

Bola mi zima. Prestával som si cítiť prsty. Po štyroch som sa pred ňou snažil uniknúť. Behala dookola a kričala. Vyvliekol som sa z ochranného obleku a skočil do kráteru s teplou vodou. Takto nezmrznem, ale okraj bol príliš vysoko nad hladinou a vedel som, že bez pomoci sa odtiaľ nedostanem. Mokré šaty ma začínali ťahať dole.

Nad okrajom kráteru sa objavila striga. „JA!“ vykríkla a hodila po mne hadicami.

Zem sa otriasala ďalej. Všetko praskalo a do vody v kráteri padali odlomené kusy stropu. Jeden z nich bol obrovský, skoro ma zabil. Na chvíľu sa vzpriečil medzi stenami. Využil som to a vyštveral som sa von.

Mokré oblečenie na mne mrzlo, jeden rukáv sa mi úplne odlomil. Zo stola som schmatol telo, prehodil si ho cez rameno a vybehol von. Prebehol som cez dom, von do horúčavy končiaceho letného dňa. Prestával som sa klepať.

Rozbehol som sa smerom k najbližšiemu statku, kde som videl nejakých ľudí. Až po chvíli som si uvedomil, že bežím po lúke, uprostred ktorej stojí strigin dom. Kolenami som rozrážal trsy vysokej suchej trávy. Občas mi noha zapadla hlboko do zeme. Vždy som ju prudko vytiahol a bežal ďalej. Až na konci lúky som si všimol, že miesta kde som sa prepadal, boli prázdne hrudné koše plytko pochovaných mŕtvol.

Dobehol som k statku. „Potrebujem sa dostať z údolia!“ kričal som na nejakého chlapa. „Teraz to nepôjde, blíži sa noc,“ odpovedal. „Po ceste sa odtiaľ teraz nedostanete.“

Dvíhal sa vietor. Vzduchom lietala slama a prach, slzili mi oči. Rozbehol som sa aj s telom toho dievčaťa do strmého kopca. „Ste blázon!“ zakričal za mnou ten chlap. Rukou som sa pridržiaval trsov trávy a šplhal nahor. Padala noc, vietor silnel. V diaľke bolo počuť vrčanie blížiacich sa vrtuľníkov. A ja som sa štveral do toho kopca, preč z údolia, s jej telom prehodeným cez rameno.