príbeh začína 8:11am na križovatke pod rozhlasom, kde si vytkýnam členok. vymieňam 200euro a na poslednú chvíľu riešim potlač maikiho auta, v ktorom ide predávať kávu na pohodu. odkrivkávam na letisko, kde absolvujem polhodinový telefonát s kolegom z práce typu „v súbore sip.js na riadku 794 zamarkuj riadok document.forms­.zed.aet321.va­lue=7;“. naše lietadlo, ktoré má priletieť z ríma má meškanie. pribieha prepotená pani a ďakuje bohu, že sme ešte tu.

o 15 minút neskôr šiesty krát počúvam jej príbeh o rýchliku z liptovského mikuláša, ktorý mal 200 minút meškanie. nemám žiadne pocity. cítim len členok. agáta mi 7× posebe v priebehu 2 týždňov nezdvíha telefón. letím sám, nikoho ani nehlo, aby šiel so mnou. ponúkal som polovicu ceny letenky, keďže tú moju som mal gratis. absolvujem prvý let v živote, zabúdam na členok, počúvam prepotenú pani ako 11× všetkým dokola vysvetľuje, čo treba robiť proti pretlaku v ušiach. vystupujem na letisku v schipoole.

upotená pani splašene uteká opačným smerom, akým sa javí byť naša batožina. ak na letisku bolo len napršané, v amsterdame husto prší, míňam 14 stánkov s dáždnikmi. z trucu žiadny nekupujem, po 10 minútach chôdze ľubovolným smerom prestáva pršať a mne je jasné, že by som sa sem v tomto momente vedel presťahovať a zostať tu do konca života. vcelku poľahky nachádzam môj hostel, najlacnejší, aký sa dá v najcentrovanejšom centre zohnať. načo platiť 250euro za noc, keď môžete platiť 20. vôbec nesmrdí, posteľ je veľmi čistá a včetci sú mladí a milí.

je 2:14pm, sedím na konci hojdajúceho sa 300m dlhého móla uprostred prístavu. okolo prechádzajú rybárske lode a vedľa mňa leží totálne hrdzavý bicykel. ak jete rukami neumytú štiplavú papriku, nechodťe hneď potom na záchod, to len tak na okraj. som unesený z holanďaniek, sú skoro ako švédky a to ja môžem. pijem kávu na streche múzea a pozerám na mesto, v diaľke je vidno veterný mlyn, netuším, ako sa k nemu dostať.

ocitám sa už tretí krát na tom istom mieste a netuším ako. je tu cítiť trávu. názvy ulíc neviem ani prečítať, nepamätám si ani názov tej, na ktorej bývam. skladajú sa zo samých spoluhlások, majú minimálne 15 písmen a vždy o ulicu ďalej sa zmenia tak 3 písmená. obchody na rohoch sa opakujú. vlastne to ani nemusí byť to isté miesto. je 10:30pm, vôbec sa nezotmelo. polonahé šikmooké kurvy mi jasne naznačujú, aby som šiel bližšie. je tu cítiť trávu, ale v tomto momente ma už skôr sem tam prekvapuje závan čistého vzduchu. v momente, keď začínam mať hlad prechádzam po ulici so 14 pizzeriami vedľa seba. snažím sa odolať, nakoľko v batohu mám ešte chleba s májkou z domu. nasleduje 15 pizzeria, dávam si salámovú pizzu za 8.25 a som happy.

členok ma už nebolí. bolia ma komplet celé nohy. na raňajky sú skvelé francúzke toasty, po 15 minútach chôdze to vzdávam, prenajímam si bicykel, veľký červený štýlový bycikel s nožnou brzdou. mal som to urobiť už včera. začína pršať. už asi 18×. sedím na lavičke vo vondel parku. je tu plno jazier s kačkami a labuťami, lesov, lúk s koňmi, park je veľký ako celé staré mesto. je tu cítiť trávu. holanďanky sú úžasné. sú lepšie ako švédky, každá tretia je môj typ. presne. každú piatu by som si dokázal zobrať za ženu.

blúdenie na bicykli vyzerá ako blúdenie peši, len sa jedná o väčšie vzdialenosti. navyše sa musíte správne zaraďovať, nakoľko bicyklisti majú komplet vlastné cesty aj semafory. odkedy začalo pršať 19×, ešte neprestalo. sú to už dve hodiny, bycikel musím vrátiť a tak sa na holandský spôsob vydávam v hustom daždi naprieč celým mestom. ešte že mám blatníky.

budím sa na to, že ma bolí komplet celé telo. nasadám na vlak do haarlemu, prenasledujem dievča so surfom. všetky hodiny na staniciach majú sekundové ručičky. nie len tak pre okrasu. haarlem je preplnený ľudmi, fotím mlyn. je 29 stupňov a dnes ešte nepršalo.

nasadám na vlak do zandvoortu, čo vyzerá byť malé prímorské mestečko. medzi osobákom, rýchlikom a intercity vlakom nie je žiadny rozdiel. veziem sa druhou triedou, ktorá je 3× komfornejšia, ako prvá, čo som videl cestou z letiska. nemám mapu, ale more nachádzam po čuchu. nevidel som veľa morí, ale toto je totálnenajlepšie aké som videl. má atmosféru, šýl, pieskovú pláž, vlny, nie je priezračné a v diaľke sa blýska. rozkladám rastafa design deku, čo som ráno stihol kúpiť od černocha na waterlooplain markt a vliezam do vody. v sekunde sa zdvíha vietor, začína pršať a schladzuje sa asi o 15 stupňov. ľudia sa rozutekajú, ostrý piesok ruzfúkava vietor. mám ho všade. nie len tam. myslím všade. vietor silnie, cítim tupý náraz zo zadu do hlavy. zráža ma k zemi. asi štvormetrový slnečník ufúknutý z niektorého z podnikov.

po chvíli sa preberám a v mieste tupého nárazu cítim ostrú bolesť. zdvíha sa naozaj silný vietor, blesky už nie sú nad londýnom, ale nadomnou. ulice sú plné policajtov. na fotenie sa nedá ani pomyslieť, nedá sa totiž ani kráčať. pri mojom pokuse vrátiť sa na stanicu ma vietor medzi domami zráža k zemi. tentokrát na betón. mokrý do nitky sadám do vlaku, prestáva pršať, vychádza slnko. 15 minút v sprche trávim umývaním hlavy od piesku, vynikajúci chlieb, čo som kúpil včera mi nepoužiteľne škrýpe pod zubami.

pre zmenu sa zobúdzam na bolesť krku v mieste incidentu s dáždnikom, nemožem vôbec pohnúť hlavou. blondýna na recepcii by zrejme nepochopila čo sa pýtam, ani keby vedela slovensky. pri raňajkách hrá chlapík s maui hawai tričkom na klavíri. unbeliviable.

prechádzam osemstý stánok so suvenírmi a netuším čo mám kúpiť. debil na landsplein mi prikladá ku krku 60cm mačetu a vraví že, „give me your money“. posielam ho do piče a on vraví že „it's only a joke“. následne s tou mačetou, s jablkom a zapnutou motorovou pílou žongluje. z jablka si stíha ukusovať.

sedím v meditation centre na letisku. štyria japonci hrajú karty. cítim skapaté ryby. pri checkine začujem slovenčinu a vyzerá to, že sa fakt musím vrátiť. na záchode visí rembrant, v kabínke sú nasvietené zátišia plastík záchodových mís a v pisoári je vážne mucha. kdesi som čítal, že to predchádza močeniu mimo pisoár, lebo sa proste podvedome snažíte trafiť tú muchu. letisko je asi 100× vačšie, ako bratislavské, cesta z meditation centra k mojmu východu d24 trvá najkratšou trasou 25 minút. absolvujem druhý let v živote, o 10:30pm vystupujem z lietadla, kde ma v momente doráža horúci prepotený bratislavský vzduch. odolávam pokušeniu vziať si taxík len preto, že som priletel z amsterdamu. volám agáte, ktorá ma zruší 8× a potom že volajte jej ešte niekedy. čakám na 61 a premýšlam, čo som si v holandsku zabudol, aby som mal dôvod sa tam vrátiť.