„Exupery by napisal pribeh, kde by Maly princ stal na okraji priepasti. Na druhej strane by stal iny clovek. Vizualny kontakt by nadviazali rychlo. Zacali by komunikovat, ale rozumeli by len jednotlivym slovam. Nepoznali by vety. Vyjadrovat by sa museli len v heslach, kratkych pojmoch, overenych spojeniach. Veseli a stastni by komunikovali tymto sposobom a ich veselost by bola uprimna, komunikacia postacujuca. Avsak kazdy problem jedneho z nich by ich zablokoval. Nechut pouzivat frazy, nedostatok sil na zmobilizovanie peknych usmevov by ochromili jediny dostupny sposob komunikacie. Vychodisko by nasli v pomalom porozumievani vetam, nenalinkovanej reci nenapchanej do odrazok a sablon. "Kde si? Na oblohe nad priepastou, unavou posadeny na kameni, placuci za krikom. Vidim ta casto, ked sa pozeram, ale niekedy, ked otocim hlavu, stratis sa z okraja. Viem to, lebo vtedy ta pocujem plakat. Snazim sa chapat tvoje vety, aby som ti mohol povedat, ze ja mam tiez svoj krik. Chcem aby sme si rozumeli a dokazali rozpravat aj spoza nasich krikov.“, pomyslel by si Maly princ vzdy, keby nevidel cloveka na druhej strane."