Mal som sen.

A ten sen som cestou na obed rozprával kolegom. Páčil sa im natoľko (z rôznych dôvodov… napríklad Tereze sa páčilo, že v ňom vôbec nevystupovala, tobôž nie tehotná), že ma postrčili k tomu, aby som ho spísal. Tak ho tu máte.

V tom sne som bol v americkom supermarkete. Obrovský, spletitý, s množstvom oddelení. Zrazu sa doňho začali valiť ľudia. Masy ľudí. Diaľkový autobus s dôchodcami z Miami, žlté autobusy so školopovinnými detičkami, businessmani, robotníci, ženy v domácnosti. Celý obchoďák sa hemžil ľuďmi a ja som sa čudoval, čo tam všetci robia.

Šlo o špeciálny program výcviku koordinovaného správania davu na obranu pred sebevražednými teroristickými útokmi. Šlo o to, že tam školili ľudí, ako sa správať v dave. Nenápadne spolupracovali a dokázali tak zabrániť vybranej osobe v pohybe istým smerom, prípadne ju nenápadne vystrkať iným smerom a podobne. Ako sa navzájom míňali, nenápadnými a akoby náhodnými dotykmi dokázali zistiť, či niekto nie je opásaný výbušninou. Ak na niekoho takého narazili, dokázali takej osobe zablokovať cestu k najfrekvento­vanejším oblastiam, naopak ju odklonili niekam preč a tam zneškodnili.

Pohyboval som sa v tom dave, spolupracoval na výcviku a len tak čumel, ako krásne im to funguje, ako sú tí ľudia zohraní, čo všetko dav dokáže, ak je správne koordinovaný. Blbli sme takto pekne dlho.

Až nakoniec vystúpil nejaký chlapík a hovorí: Fajn, ľudia, ide vám to perfektne, som na vás hrdý. A teraz si to skúsime naostro. Medzi vami je atentátnik. Odhaľte ho, dostaňte ho do oddelenia so športovými potrebami, kde ho medzi regálmi s loptami odpálime. OK, ideme na to.

Skúste hádať, kto mal na sebe výbušninu…