Nedávno som zháňal mincu. Šiel som na nákup a nemal som mincu na košík. Chcel som urobiť trochu väčší nákup a hlavne kúpiť minerálky, takže nepripadalo do úvahy, aby som sa plaholčil s obyčajným košíkom do ruky.

Ak ste v domácnosti tým, kto chodí pravidelne nakupovať, viete aké blbé to je, keď potrebujete mincu na košík a nemôžete ju zohnať. A tak buď prosíkate tety pri pokladni aby vám veľmi neochotne rozmenili, alebo ako somráci postávate pri odkladisku košíkov s drobnými v dlani a pýtate sa ľudí čo tie košíky vracajú: Máte tam päťku alebo desiatku? Mohol by som vám dať drobné? Proste je to blbé. A tak som začal nejakú vhodnú mincu zháňať ešte než som vyrazil, pretože som zo seba nechcel opäť robiť šaša.

A Hanka, holubička moja milovaná, vytiahla z peňaženky nejaký starý žetón, ktorý má rozmery desaťkorunáčky a láskavo mi ho požičala. Ten žetón už nikdy – zdôrazňujem NIKDY – nedostane späť. Je geniálny. Rieši totiž ten prastarý problém úplne dokonale. Je ľahký a hladký, takže netrhá vrecko. Nemá žiadnu hodnotu, takže sa mi s ním nikdy nestane, že ním omylom zaplatím len aby som nemusel rozmeniť nejakú väčšiu bankovku. A čo je najpodstatnejšie, nie je to minca, takže sa mi nestane, že mi kvôli nejakému chudákovi čo nemá vhodnú mincu a tak postáva pri košíkoch a pýta sa ľudí či tam majú desiatku alebo päťku, bude v kapse cinkať dvadsať päťdesiathali­ernikov.

Ten žetón už je proste navždy môj. Len môj… Môj miláčik!