Ráno som vstal a volal mi otec. „Haloooo? No čo si chcel?“, „Aaaale, to ešte v noci…“, „Aha…“, „No dobre, tak čau!“… Nemyslite si, že som vždy taký odporný v telefóne, ale akurát som túto historku vykladal Martinovi Cohenovi a bola by sa mi zrusila ranná konekcia.

Celý príbeh začal včera večer, kedy som mal pomerne dobrú depku z mojej súčasnej situácie, tak som zbalil kámoša na jedno, dve pivá. Večer sa niesol v znamení prehry českého národného hokejového tímu. No len som tak sedel, tri metre pred troj metrovou nástennou projekciou a nechápal, čo sa tam deje. Kto by náhodou nevedel, tak prehrali s USA :( Tak sme si dali ešte tretie pivo, viac menej smútočné.

Po obligátnej rozlúčke, som sa vydal na potulky mojím mestom. Cestou som stretol autobus smerujúci do Bratislavy, hovorím si, keby sa mi nechcelo šťať, tak naň nasadnem a prekvapím zajtra ráno moju milú… Zahnal som lákavé myšlienky a pridal do kroku. Nebudem predsa močiť niekde uprostred mesta do kríkov.

Už už som bol pred panelákom, postavím sa k dverám a.. K..rva (a iné nadávky), nemám klúče. Bolo 0:35 a v našom obývačkovom okne to podozrivo televízne blikalo. Skúsil som najskôr zavolať otcovi, ktorý bol jediný adept na sledovanie televízie v takú dobu. Nič, stanica bola dočasne nedostupná. Skúsil som ešte mamu, mechúr už medzičasom hlásil svoj čas. Tá sice nemala vypnutý telefón, ale nikto mi to nezdvíhal. No čo, pískať neviem, kričat sa hanbím, tak som zazvonil pres bytového elektronického vrátnika s vedomím, že zobudím celú rodinu. Nič, ticho… No čo, môžem to pustiť niekde tu pod dom do kríkov, ale kde budem spať?

No nebudem vás nudiť, zabral až druhý pokus s kombináciou telefón plus bytový vrátnik. Mamu som zobudil, prišiel som domov, otec vyvalený pred telkou, slúchadlá na ušiach… „No veď som aj dačo počul, ale čože budem otvárať niekomu tak neskoro v noci…“…

PS: som odporný v telefóne :)