Nie žeby som bol veľmi škodoradostný avšak niekotré veci ma dokážu rozosmiať. Idem ráno autom do práce a pozorujem okolie. Pravdaže príroda nazabudla nadeliť krásne nepríjemné počasie. Dosť nechutné, zvyčajne mi to nevadí ale po včerajšom premoknutí do nitky mám na to dosť iný názor a rád sa s ním napríklad na ICQ podelím. Avšak čo ma rozosmialo bolo toto.
Stojím na červenej na križovatke na Hodžovom námestí a pozorujem ľudí čo robia. Staršia pani pripomínajúca královnú z rozprávky „Arabela se vrací“ je práve na prechádzke so svojím psom (ten mi nepripomínal nikoho, ale podobal sa na svoju paniu), revízor vo vedľa mňa stojacom autobuse. Nie, to nie je to čo ma potešilo. Pozoroval som tak ľudí na zastávke, práve im prišla 83 a tak začali nastupovať. Skoro všetci nastúpili okrem jedného chlapca. Mal slúchadlá na ušiach a pozeral kade tade. Zrazu 83 začala zatvárať dvere a on sa vtedy zjavne zobudil a rozbehol sa k dverám. Vodič však zavrel dvere a odchádzal preč. Chlapec v snahe zachrániť celú situáciu spravil herecký výkon hodný Štefana Skrúcaného. Ako sa rozbehol v polovici zastavil, obrátil sa na jednej nohe, ladne sa zohol a začal si zaväzovať šnúrky na topánkach.
Ani neviem čím ma to tak pobavilo ale bolo to v skutku zábavné :) Niekomu stačí aj takto málo…
Sleduj všetky zápisy pomocou RSS
Sleduj všetky komentáre pomocou RSS
Tak teraz som si spomenula na podobny herecký výkon, ale s počtom divákov niečo nad 300 a smrdelo to vtedy takmer politickým škandálom. Pôsobila som tam ako vedúca pionierskeho tábora. Mnohí z čitatelov Acidlogu tieto časy zrejme nezažili, ale skúsim to opísať.
Horúce leto na Zemplínskej Šírave a niečo vyše 250 pionierov nastúpených pred vlajkami a asi 30-imi papalášmi z okresu, ktorí prišli slávnostne zahájiť prvý turnus letného pionierskeho tábora. Okrem iných ceremónii bolo najvačším strašiakom podávanie hlásení, ktoré sprevádzali pionierske pozdravy so zdvihnutím ruky v úrovni čela a s pozdravom: "Budovať a brániť socialistickú vlasť – buď pripravený, vždy pripravený! Predchádzali tomu poldenné nácviky, ale aj tak to bolo dosť komplikované, hlavne kedy sa má ruka dvihať. Moja skúsená kolegyňa Marika chcela, aby to dopadlo bez najmenšieho zádrhela a zahlásila, aby sme sa všetci dívali pozorne na ňu a keď bude dvíhať ruku ona, bude to znamenie pre všetkých pionierov, že ju majú nasledovať a v tom momente salutovať.
Všetko prebiehalo podľa pravidiel, slnko pražilo a čo čert nechcel aj skúsená Marika vo veľkej tréme zblbla nacvičený postup a chtiac, aby pozdrav bol jednotný, veľkým pomalým oblúkom pravice naznačila pionierom, že teraz je tá pravá chvíľa. Oblúk pravice v momente akosi zdrevenel, to si Marika uvedomila, že salutuje v nevhodnú chvíľu. Aby zblbla ešte viac už dosť zblbnutých pionierov, prstami zahrabala do svojej bujnej ofiny a neposlušné kadere zľahka odhrnula z čela. Koľkí pionieri si odhrňali ofiny podľa nej to neviem, lebo som sa dusila smiechom, aby som nahlas nevybuchla. A nebola som sama.