V sobotu som opäť bol šofér slečny Daisy. Teda vlastne Hankinej mamy. Vyrazili sme do Mountfieldu na Černém mostě, pretože sme chceli sekačku. A to nie obyčajnú sekačku, ale samochodnú sekačku s benzínovým motorom a veľkým zásobníkom na trávu. A bolo to úplne úžasné.
Hneď keď sme vošli dovnútra, narazili sme na sekačky. Bola ich tam spústa. Naukladané vedľa seba, odlišné v nepatrných detailoch a v tesných cenových rozostupoch. Tak reku, ideme hľadať optimum. Zarazil nás však jeden z predavačov. Čo chceme, sekačku? Tak to je pre vás najlepšia táto. Díky, ešte sa rozhliadneme, omrkneme to a dáme vám vedieť. Jasné, kľudne, máte čas, vyberte si. Sklonili sme sa k ceduľke tej kosačky, že si pozrieme čo vlastne tá pekelná mašina zvláda, keď sa nás ujal ďalší predavač. Čo si prajete? Môžem vám poradiť? Nie díky, práve nám poradil váš kolega. Jasné, tak keby niečo, kľudne sa ozvite. Je mi tak trochu trápne písať o tom, že len čo ten druhý odišiel, hneď nás oslovil tretí. Nedá sa im nič vytknúť, proste perfektná obsluha. Akurát to už bolo trošku príliš. Nakoniec sme si samozrejme vybrali tú, ktorú nám odporúčil hneď na začiatku ten chalan. Keby sme ho poslúchli, ušetrili by sme čas.
To však zďaleka nie je zlatý klinec programu. Postavili sme sa do fronty pri pokladni (a bola dóóósť dlhá, takže sme ju šlapali takmer hodinu). A tam sa začali diať veci.
Najprv predviedla etudu rodinka, ktorá postávala hneď za nami. Mama, otec, malá dcéra, adolescentný syn, babička a pradedo. Mama stála vo fronte, očividne nasraná na celý svet, že práve ona musí držať miesto. Otec očumoval motorové píly. Dcéra hrozne chcela krútiť kolesom šťastia, ale všetci jej to zakazovali a tak aspoň kopala do bazénu. Syn, pravdepodobne ako odmenu za vysvedčenie, si vyberal miniskúter. Babička pobiehala po celej predajni a robila posla medzi pradedom sediacim v opačnom rohu na vystavenom záhradnom lehátku a zvyškom rodiny.
Začala babička: Jak dlouho to potrvá? Hodinu. Tak já dědovi řeknu, ať se rozepne, bylo by mu vedro. Tak jo… O chvíľu bola späť: Na dědu při dveřích táhne. Tak ať se zapne. No jó, ale to mu pak bude horko. Ááááá!
Nasledovala dcérenka: Mámííí, já chci tóóóčíííít! Nemůžeš, beruško. Ale já chcíííí! Musíš počkat, beruško. Ale já chci hnéééééd! Běž za tátou!
Syn bol fakt vynikajúci. Skúter si vybral, postavil sa k mame a šťastím úplne žiaril. Fakt to z neho sálalo. Normálne sa mu na rozšírených očiach premietal širokouhlý dolby stereo film o tom, ako bude v koženej bunde jazdiť nočným mestom a baliť všetky krásne spolužiačky, ktoré si ho až doteraz vôbec nevšímali. Lenže zasiahol jeden z predavačov s otázkou, či k tomu skútru nechcú aj helmu. A to treba? No jasné, to je zákon. Tak šup, ideme vyberať helmu… Nejaký čas som toho chala videl postávať na rôznych miestach predajne, ako si snaží na hlavu narvať helmu. Najprv vyskúšal všetky frajerské helmy k veľkým motorkám s takým tým sklopným plexisklovým priezorom. Potom vyskúšal klasické skútrové helmy. Nakoniec sa pustil do cyklistických. Ani jedna sa mu nedostala nižšie než k ušiam. Po chvíli sa opäť postavil za nás a tichým hláskom povedal: Mami, já nemůžu pohnout hlavou. Cože?! Víš, mně žádná neseděla, tak sem trochu zatlačil a nějak mi ruplo v krku…
To už som prskal na všetky strany v márnej snahe zabrániť výbuchu smiechu, aby zo mňa vytryskol do okolitého priestoru. To sa fakt nedalo. Našťastie moju pozornosť upútala istá staršia pani, ktorá práve zatočila kolesom šťastia. Trrrrrrr-rr-rr-r-r… Prst Bédi Trávníčka sa zastavil na 70%-nej zľave. Jééééé, vrieskala tá pani zmietaná hysterickým záchvatom na celú predajňu, vidíte tóóó? Lídííí! V životě 'sem nic nevyhráááláááá a teď todlééééé! Jéééé!
Vôbec, sledovať ľudí ako točia kolesom šťastia bolo veľmi zaujímavé. V podstate by sa dali rozdeliť na dve skupiny: na tých čo si to ohromne užívajú a tých, ktorí pritom trpia.
Do prvej skupiny patria hlavne rodiny s detvákmi a obyvatelia dedín. Deti sa nemôžu dočkať, najradšej by kolesom zatočili päť krát po sebe a majú ho za plieskania po rukách tendenciu opäť roztáčať, keď začína spomaľovať. Statní chlapi z dedín sa zas do točenia púšťajú s takou vervou, až to koleso praští a točí sa dobrú pol minútu, kým začne prejavovať nejaké známky spomaľovania, zatiaľ čo roztáčači so širokým úsmevom na tvári výraznou gestikuláciou a prešľapovaním na mieste signalizujú: Vidíte ako som to roztočil? To je, čo?
Druhou skupinou sú lufťáci. Majú svoju hrdosť a ponižovať sa nejakým točením kolesom nemienia. Lenže… v pravidlách je síce uvedené, že sa točiť nemusí a v takom prípade je automaticky aplikovaná najnižšia zľava (12%), ale predsa len, skúsiť by sa to malo, nie? Čo povieš? No tak ja to teda zatočím. Hmm… vidíte? 12%, ja som to vedel, ani som nemusel točiť. Ja som vlastne ani nechcel, viete, ale keď oni ma ukecali.
Konečne sme sa dopracovali až k pokladni. Zjavne sme patrili k druhej skupine, pretože medzi nami preblysol tichý rozhovor: Tak Riki, jděte. Ja som len šofér, točte vy. Opravdu nechcete? Som si tým istý. Tak jo, povedala Hankina mama a zatočila. A skoro jej to vyšlo. Koleso sa zastavilo tesne pred značkou 90% (pekne infarktová situácia) a tak sme ostali na tých minimálných 12%.
Takže v jari sa môžeme tešiť na testovanie novej kosačky. Má to normálny štvortaktný benzínový motor a asi tri konské sily. Hanka asi bude musieť oprášiť svoj vodičák, ak si to s ňou bude chcieť skúsiť. Tak nám držte palce, aby sme o ne neprišli.
Sleduj všetky zápisy pomocou RSS
Sleduj všetky komentáre pomocou RSS
statie v rade v supermarkete je jedna z veci ktore rozhodne neznasam. Hlavne preto ze kdekolvek sa postavim , ten rad bude vzdy najpomalsi. A malokedy sa mi podari vzhliadnut taku show ake tebe Riki. Moja show vacsinou pozostava ztoho ako babicka lovi prstom v penazenke kadejake drobne centy aby predavacke presne vydala, ako sa mladsia kolegyna zacne vypytovat starsej na obskurny kus zeleniny, ako pokladnicke dojde paska do pokladne a ako sa neuspesne pokusa oskanovat ciarovy kod balika z muffins az kym nerezignuje a natuka ho rucne.