To bol zase sen: Nejaká baňa, napoly povrchová, napoly podzemná. Celé to bolo hrozne staré a postavené vo vysokej nadmorskej výške na nejakej strmej hore. Špeciálna hybridná dráha (polozubačka – polometro) viedla od úpätia až k tej bani, chvíľami sa zabárala do hory, chvíľami v akýchsi obrovských výsekoch viedla po povrchu, dokonca tam bol aj kusy, kedy viedla nad zemou. Pôvodne slúžila na prevoz výťažku dole do civilizácie a na prevoz robotníkov. Lenže to už bolo dávno minulosťou, teraz tu žila izolovaná veľká komunita potomkov baníkov a ich rodín v podzemných obydliach, neťažilo sa. Zopár fandov sa staralo o poslednú funkčnú súpravu dráhy a z času na čas ju previezli po tom kúsku trate tesne pred konečnou, ktorý ešte bol zjazdný.

Na konci trate vbiehali koľaje akoby do kolmej skalnej steny. Bola pokrytá grafitti, akýmisi mystickými výjavmi zo starých dobrých čias. Ja som si ich obzeral a prišiel som na to, že kedysi sa jazdilo až úplne hore, ale potom sa tam niečo stalo, skončilo sa s ťažbou, trať sa ukončila a život sa zastavil. Vtom sa začal ozývať hrozný hluk, krik, zem sa chvela. Zo strán sa vyrútila hromada ľudí, ktorých pred sebou hnali obrovské kombinácie strojov a Votrelcov. Na bruchách mali silné reflektory, ktorými všetkých oslepovali a hnali ich niekam dole kopcom do veľkej jaskyne. Ako dobytok. Bolo to hrozné, dav sa ma pokúšal strhnúť, ale podarilo sa mi odbehnúť stranou.

Tam som narazil na partiu, ktorá sa starala o poslednú pojazdnú súpravu. Chceli uniknúť tak, že sa spustia dole a dúfali, že sa im podarí dostať sa až na úpätie do civilizácie. Presvedčil som ich o tom, že by to bola samovražda, pretože koľajnice sú neudržiavané, niekde iste budú závaly, že by sme to neprežili. Ale že by sme to mohli skúsiť opačným smerom, preraziť tú stenu pokrytú grafitti, že za ňou určite niečo je. A tak sme ju prerazili, vrútili sa do tmy a prevrátili.

Bola tam stará vojenská základňa. Všade káble, jednotlivé sektory oddelené pancierovými vrátami, prázdne a podivne stiesnené, tlmene osvetlené priestory. Vyštveral som sa z prevrátenej lokomotívy, všetci ostatní mŕtvi. Blúdil som chodbami, počul som ako sa dovnútra cez prerazenú stenu dostávajú votrelci. Dorazil som do výzbrojného skladu, kde zo stropu na tučných kábloch viseli obrovské robotické obleky ovešané zbraňovými systémami. Do jedného z nich som sa začal súkať, z chodieb vybehlo asi päť ďalších ľudí a obsadili ostatných robotov. Boli perfektne koordinovaní a vedeli tých robotov ovládať, zjavne tú základňu obývali už dlho.

Spoločne sme pomocou robotov zdrhali podzemnými chodbami. Vedeli sme že proti votrelcom nemôžeme bojovať, chceli sme proste zdrhnúť tunelmi vedúcimi na opačnej strany hory von. Lenže votrelci nám odrezali cestu. Pálili sme po nich. Najprv to šlo celkom v pohode, lenže prichádzali silnejšie a silnejšie príšery, až sme nakoniec sústredili raketometnú paľbu na jedného z nich, z ktorého sme po chvíli orvali všetko mäso, pod ktorým bola kovová kostra chrániaca vnútornosti, ktorá sa pod náporom našej paľby úplne rozžeravila a v tme oranžovo svetielkovala. Nemali sme šancu, jedného po druhom nás trhali na kusy.

Nakoniec som ušiel z rozbitých trosiek svojho robota a prebehol cez zatvárajúce sa pancierové dvere, za ktorými bol velín, z ktorého sa dali ovládať všetky zariadenia v obrovskom komplexe ukrytom pod horou. Dvere sa za mnou zabuchli, nikto nemohol von ani dnu. Bola to slepá ulička. Myslel som si, že sa mi nejako podarí bojovať proti tým votrelcom na diaľku, ale zápasil som s ovládaním a proste to nešlo. Dvere sa otriasali a prehýbali, ako na nich zvonku niečo útočilo a ja som si všimol, že aj v miestnosti, v tmavých kútoch a pri strope, sú votrelci a pomaly sa prebúdzajú, poškuľujú po mne, švihajú chvostmi.

A potom som sa zobudil. Do rána ďaleko, ale nejak sa mi už vôbec nechce spať. Ani sa sám sebe nečudujem. To bol teda sen.