Zdravím všetkých, ktorí si na mňa ešte spomínajú.
Za posledných deväť mesiacov sa toho udialo veľa. Nebolo ma nikde počuť, nikde vidieť. Bol som fakticky mŕtvy. Moja drahá republika ma obdarovala 9 mesačnou stopkou akejkoľvek komerčnej činnosti – civilnou službou, ktorú som mrvil v mojej strednej škole – Gymnáziu vo Vrábľoch.
AprílHneď z počiatku ma finančné výdavky na bežné potreby a stravu úplne zbavila všetkých úspor. Nepomohlo ani 700 SKK, ktoré som ako vojak fasoval mesačne, a ani príspevky na stravu či ošatenie. Naša milá vlasť ma (a so mnou aj stovky ďaľších) jednoducho položila na lopatky a oprela mi horúci pukál o hlavu ako označenej ošípanej. Za jediné šťastie som považoval fakt, že zamestnávateľom bude moja stará známa živná pôda, v ktorej som strávil 8 rokov ako adolescent. Radosť ale rýchlo upadla vďaka prístupu, ktorý, ak je človek „len“ civilkárom, je síce reálny, ale celkom krutý. Z Bratislavského skromného office do zaštatej nevetranej kutici za klávesnicu plnú vlasov a rôzneho drobého odpadu a monitor s obrazom veľmi pripomínajúcim písmeno „L“.
JúlPrázdniny. Študenti doma. Učitelia doma. Vedenie doma. Len zopár upratovačiek a ja v práznej budove. Úplná nudá. To najdokonalejšie belmo, bolesť hlavy, každý deň únava a hrana úpalu. Ale – musel som existovať. Moje zdravie začalo reagovať čo vyústilo až do augustového inerného zásahu lekárskeho týmu v nitrianskej nemocnici, ale o tom neskôr.
AugustPri bežnej prehliadke u lekára, kam som prišiel s reklamáciou môjho zažívacieho systému som obdržal vizitku sono ambulancie, kde ma okamžite odporučili na operáciu žlčníka. Moja nedbalá životospráva v Bratislave a množstvo nervóznych stavov poslali spoločne faktúru. Začiatkom augusta som bol teda hospitalizovaný v skôr spomenutej nemocnici. Tu sa ale karta konečne obrátila. Tento 9-dňový pobyt v nemocnici bol lepší ako ktorákoľvek dovolenka, až na zopár rúrok, ktoré mi trčali z tela. 3 mesačná maródka, dieta a obskakovanie doma mi dodalo veľmi vela energie, ktorú som potreboval na dorazenie mojej nešťastnej civilnej služby.
NovemberSpäť v Gymnáziu. NR SR konečne schválila skrátenie základnej vojenskej služby a vďaka tomu sa dĺžka môjho výkonu c.s. skrátila o bezmála 5 mesiacov. Vykúpenie bolo blízko. Vianoce nadosah.
DecemberVianoce. Najobľúbenejší sviatok, síce bez tradičnej borovice, tentokrát aj bez dôležitého člena našej párnopočetnej rodiny, bez lásky a vďaka niektorým osobaam aj bez obnosu vyššieho ako 100 korún slovenských.
Silvester. Akoby toho v obsranom roku 2003 nebolo dosť: nervozita, zmätky, trápnosti televízii, tucty all the way, hádky.
JanuárTunel, svetlo, vykúpenie. Som opäť v Bratislave a pracujem na voľnej nohe a slobodne.

Sleduj všetky zápisy pomocou RSS
Sleduj všetky komentáre pomocou RSS
SUICIDEKING: Súcitím s tebou a tvoja historka ma len utvrdzuje v mojom názore, že štát ktorý si môže dovoliť ničiť život mladým ľuďom na začiatku produktívneho veku, je buď hrozne bohatý a môže si tú márnotratnosť dovoliť, alebo ho vedú tupí kokoti (pardón, ale iný vhodnejší výraz ma nenapadá), ktorí si nezaslúžia nič iné než šatku cez oči a poslednú cigaretku.