V piatok večer sme sa s Hankou chceli pozrieť do čajovne. Hlavným dôvodom bolo, že Hanka chcela skúsiť šíšu. A kto by asi tak mohol byť kvalifikovanejší sprievodca čajovňami a drogami na hranici zákona, než mačetoruký Ivan?

Rande sme si dohodli na šiestu pred kostolom na Pštrosmajeráku. O trištvrte som tam už stepoval a snažil sa uchrániť si prsty pred omrznutím. O šiestej dorazili Ivan s frajerkou Dianou (bacha na ňu, je to fízel) a šli obsadiť miesto. O chvíľku sa vrátili, že v čajovni už žiadne miesto nie je, tak že idú obsadiť miesto inam. Tam voľné miesto bolo. Po pár minútach ku mne pricupital Ivan a keďže Hanka ešte stále nešla, tak vytiahol telefón, že jej brnkne. A mal tam SMSku v zmysle akože: „Sorry, ale budeme asi dvadsať minút meškať. Hanka a Riki“ Hmm, výborne. Tak ja už som tu, ale budem dvadsať minút meškať. Fajn, šiel som si sadnúť dovnútra. O chvíľu Hanka zavolala znova, vraj bude meškať hodinu. Ešte lepšie. A tak sme tam sedeli a klábosili o všetkom možnom, kým Hanka nedorazila.

Potom sme sa presunuli do nejakej hospody v neďalekom okolí, kde sme si dali excelentnú večeru (fakt to bolo veľmi dobré, už dávno som si takto nepošmákol) a kecali a kecali a kecali, až sme sa v neskorých nočných hodinách konečne rozpŕchli do svojich domovov.

Väčšiu časť soboty som strávil za volantom. Šiel som s Hankinou mamou (bez Hanky) na chatu, kde sme ešte naposledy pohrabali lístie a napchali sa kuracími rezňami. Hlavným dôvodom celej misie však bolo vyzdvihnutie autorádia, ktoré som tam naposledy nedopatrením vytriasol z vrecka nohavíc a ktoré mi začínalo dosť akútne chýbať (hlavne kvôli hlasivkám, ktoré za ten čas dosť trpeli, pretože som sa cesto z/do práce nudil a keďže som nemal čo počúvať a čítať som nemohol, tak som si spieval… a šlo mi to podozrivo dobre). Všade už bola poriadna kosa a tak sme boli radi, keď sme sa konečne vrátili domov.

Nedeľu som preváľal na posteli, akurát večer sme krátko upratovali. Neviem prečo, ale bol som hrozne ospalý a keď som si na poludnie zdriemol, sníval sa mi super sen.

Najprv som bol v základnej škole. Sedel som v nejakej triede, bola noc, celá budova bola prázdna. Zrazu sa začali ozývať nejaké zvuky, tak som vyšiel na chodbu, aby som zistil čo sa deje. Mal som však zalepené oči, takže som si musel viečka rozťahovať prstami, ale aj tak sa mi každú chvíľu zatvárali. Na chodbe bola upratovačka. Chcel som jej vysvetliť, čo tam robím sám v noci, ale ona tam asi bola tajne, alebo čo. Utekala od mňa a skrývala sa. Tak som vliezol na záchod, pretože som sa chcel vyšťať. Záchod však bol strašne hnusný, tesné kabínky rozbité a špinavé, všade po stenách tiekla voda, proste fuj! Rozmýšľal som, ako tam tie deti môžu vydržať a prečo s tým hajzlom nič nerobia, že je to proti všetkým hygienickým predpisom.

Potom som sa akosi ocitol v nejakom tábore uprostred lesa. Boli tam veľmi pekné obytné bunky a mňa tam niekto doviedol, že tam mám prespať. Dozvedel som sa, že je to blázinec, ale že všetci pacienti sú na nejakom výlete, takže ma nikto nebude rušiť. Ľahol som si na posteľ, že si zdriemnem a skoro ránov vypadnem. Vonku sa však ozval motor auta. Blázni sa vrátili z výletu a ja som vedel, že keď ma tam objavia, budú si mysieť, že som tiež blázon a už sa odtiaľ nikdy nedostanem. Tak som sa snažil schovať alebo zdrhnúť, ale oni sa hrnuli rovno do chatky, v ktorej som bol ja a chceli tam niečo oslavovať. Nestihol som sa schovať na hornom poschodí, pristihli ma ako bežím po schodoch. Vytiahol som malý sapík a dlhými dávkami som do nich začal páliť. Nezraňovalo ich to, ani im to nepoškodilo oblečenie, akurát do nich náboje prudko vrážali a držali ich odo mňa preč.

Bola však medzi nimi terminátorka (tá, čo bola v Terminátorovi 3) a tej tie strely tiež nič nerobili. Vyskákala po schodoch a zatlačila ma do kúta. Na ruke mala prsteň, ktorý po chvíli zažiaril červeným svetlom. Vedel som, že je nabitý a že keď sa ma teraz tým prstom dotkne, zabije ma to. Tak som ju začal zvádzať. Už neviem presne ako, ale niečo som jej hovoril a ona ma počúvala. Všimol som si, že má na tvári drobné ranky od nábojov z môjho sapíku, tak som ju ubezpečoval, že to nič nie je, že sa jej to zregeneruje, len nech sa ma prosím nedotýka tým prsteňom, že sa nič nestalo…

A potom som sa zobudil.

Proste taký normálny, preflákaný víkend plný pohody.