Včera som mal divný zážitok. Ozval sa mi Dakapu a vyplakával sa
z depky spôsobenej tvorivou krízou. To však nie je podstatné.
Podstatné je, že spomenul, že by chcel niečo urobiť, ale keď to urobí,
tak ho ľudia ukameňujú. A ja na to: Len kľud. Kým nepovieš
Jehova, tak ťa nikto kameňovať nebude.
A on sa vôbec
nechytol. Netušil, o čom hovorím a čo tá hláška znamená.
Tak som sa v tom začal trochu šťúrať. Monty Python? E–eee, nepoznám. Človeče, si umelec (maliar, sochár, grafik), tak ti meno Terry Gilliam snáď niečo hovorí, nie? E–eee. Dvanásť opíc? Hral tam Bruce Willis a Brad Pitt… To už mu niečo hovorilo.
A zrazu som si uvedomil, že aj keď je len o pár rokov mladší odo mňa, už patrí k úplne inej generácii. Generácii, pre ktorú je Lietajúci cirkus nejaká stará show na spôsob Bennyho Hilla, o ktorem možno niekedy počuli. Podľa ktorej Rammstein urobili jednu fakt hustú pesničku so super klipom, ale Depeche Mode je pre ňu nejaká oldies kapela a Leni Riefenstahlová je neznámy pojem. Ktorá má slovo pionier asociované s kovbojmi na vozoch osídľujúcimi Ameriku a nie s drapľavou červenou šatkou na modrej košeli.
A zrazu som nevedel, či mám ľutovať seba, za to že patrím ku
generácii ktorá pomaly môže hovoriť frázy typu: To za našich mladých
čias,
alebo mám ľutovať jeho, že patrí ku generácii ktorá
(z môjho pohľadu) o niečo dôležité prišla. Ale potom som si
pustil Život Briana a takmer do polnoci som sa skvele bavil, aj keď som to
videl už asi päťdesiaty krát. A keď som šiel spať, už mi na
žiadnych generáciách nezáležalo.

Sleduj všetky zápisy pomocou RSS
Sleduj všetky komentáre pomocou RSS
Pri tej prilezitosti mi neda nespomenut vyrok z Meaning of Life – masinka co dela PINK!!!