…alebo Cesta tam a zase späť a potom ešte raz tam a konečne opäť späť.

Hankina mama je úžasný zdroj rôznych lahôdok. V takom veľkom meste ako je Praha by človek nečakal, že sa len tak dostane ku králikovi, domácim vajciam či kačici (a teraz nemám na mysli také tie predražené bioprodukty, ktoré si v supermarketoch môžete kúpiť zabalené v igelite). V sobotu som s ňou mal vyraziť na jednu z výprav za takýmito lakocinkami — broskyňami.

Presne o druhej som teda odparkoval pod jej panelákom a zazvonil. Hneď na to sa otvorili dvere a vyšla z nich Hankina mama (neviem ako je to možné, ale my dvaja sme nejak podivne synchronizovaní… nie je to prvý krát, čo som zazvonil a ona práve vychádzala z dverí). Tak šup do Kermita a hybaj smerom na Teplice. Asi 50km za Prahou, hneď za horou Říp, je jedna malá dedinka, kde sme sa mali napakovať tými broskyňami. Bez problémov sme to našli (zraz sme mali pri jednom pohostinskom zariadení), pani ktorej broskyne patrili po chvíľke dorazila a šli sme.

Neviem prečo, ale mal som dojem, že prídeme niekam za nejaký dedinský dom, kde majú veľkú broskyňu a nevedia čo s jej plodmi, takže sa na ten strom vyšplhám a zhodím Hankinej mame zopár pekných kúskov. Omyl. Totálny. Dorazili sme do obrovského sadu plného nízkych stromčekov obťažkaných plodmi. Ešte že som v kufri mal dve rozkladacie prepravky, ktoré obvykle používam na nákup.

Po ochutnávke vzorkov som len púlil oči. Broskyňky výborné, šťavnaté, chrumkavé, mierne pikantné a s kôstkou, čo sama od seba vyskakuje z dužiny. Také v obchode nekúpite. A prečo? Pretože obchodníci odmietajú takéto broskyne nakupovať, namiesto toho berú ovocie z grécka alebo talianska (to znamená, že natrhajú nezrelé plody, chemicky ich ošetria aby prežili cestu, za ťažké prachy ich dopravia sem a potom ich predávajú za prehnané ceny, pričom sa tie zbľutky po zahryznutí roztečú na lepkavú brečku a v ruke vám ostane kôstka, z ktorej visia také dlhé ťahavé akobychlpy). Fakt som bol šokovaný. A mám dojem, že si už broskyňu v obchode nekúpim, pretože mi už nebudú chutiť.

No nič. Nazbierali sme tri bedničky, narvali ich do auta a zaviezli pani majiteľku sadu späť k pohostinskému zariadeniu. Hankina mama jej (aj napriek tomu, že tá pani nič nechcela, potrebovala sa tých broskýň len zbaviť, aby jej tam nehnili) ešte vnútila takú papierovú taštičku s nejakou pozornosťou a šli sme späť.

Šťastne sme dorazili do Prahy. Najprv sme sa zastavili u nás, vyložili jednu malú bedničku na priamu konzumáciu a chceli sme sa vybrať to obchodu nakúpiť zaváraninové fľaše a viečka. Lenže Hankina mama nemohla nájsť peňaženku. Prevrátili sme v Kermitovi každú sedačku, ale nenašli sme ju. A tak sme sa zhodli, že ju zastrčila do tej taštičky, čo nechala tej pani. No nič. Jej telefón nemáme (bol na papieriku, ktorý ostal v peňaženke) a adresu tiež nie (detto). Tak celý cvik odznova, štartujeme Kermita a opäť sa vydávame na cestu.

Dorazili sme, ako už bolo zvykom, v pohode. Pri pohostinskom zariadení sme sa opýtali posedávajúcich chlapíkov, kde by sme tú pani mohli nájsť. A oni na to, že pôjdeme tade, za zákrutou určite budú pri plote sedieť také tri baby, tak kúsok za nimi sú vedľa seba nové domy a v tom druhom býva dotyčná pani. A čo ak tam tie baby sedieť nebudú? To je tutovka, že tam budú! Tak sme trochu nedôverčivo vyrazili a predstavte si, za zákrutou sedia pri plote tri baby a nebezpečne po nás poškuľujú. Hrozná sranda, ako to mal ten chlapík vymáknuté.

Nebudem vás napínať. Dom sme našli, pani tam bola, peňaženku so smiechom vrátila, zamávali sme si a vrátili sa domov, kde sme zdarne nakúpili zaváracie potreby a suroviny. Najazdil som asi 200km, Kermit mal medzi tým jubileum (najazdených 22222km) a dnes som sa už trikrát zosral z toho, aký som prejedený tých excelentných broskýň (a z prepravky akoby vôbec neubúdali).